„A viete, toto ste vyskúšali, s týmto tu normálne pohnúť?“
„Akože toto je proste na to?“
„Ale veď normálne, toto je prvé, s týmto tu musíte ako normálne pohnúť, viete?...“
„A akože to pôjde?... Naozaj. No tak, viete, proste to som nevedela. A vy ste akože normálne ako odborník, veď to normálne proste ide...“
O obsahu tohto dialógu nevieme takmer a nič, a vlastne všetko - niekto potreboval pomôcť spojazdniť nejaký stroj (auto na diaľnici, počítač v práci, kočík v parku, zamykací systém a pod.). V krajnom, literárnom prípade sa mohol tento rozhovor týkať aj človeka, ktorý „vypovedal službu“, ale to radšej vylúčme.
Na tomto dialógu je zaujímavé sledovať, ako málo zmysluplných slov nám stačí v hovorenej reči a ako túto skutočnosť na druhej strane vyvažujeme nadbytkom „nezmysluplných slov“, v gramatike doslova označovaných ako neplnovýznamové (častice, spojky). Spoliehame sa na situáciu a presvedčivosť a význam našich gest, pohľadov, hlasového nasadenia, a vzápätí opakovaním individuálnych floskúl vyjadrujeme svoju nepresvedčivosť - neistotu, zábrany, hľadanie vhodného slova, získavanie času na rozmyslenie. Stálym opakovaním tej istej funkcie slova v rovnakej rečovej situácii vznikne odrazu význam - ako v prípade častice „akože“. V hovorenej aj v hovorovej reči sa význam tejto častice v posledných rokoch značne rozšíril a okrem všeobecného vyjadrovania „neistoty“ (A akože to pôjde? - Ste si istý, myslíte si, že to pôjde?), nadobudlo „akože“ aj jeden veľmi konkrétny význam - „nie skutočne“, „nie naozaj“, ale iba naoko, iba „akože“.
