Jana Juráňová sa stala začiatkom deväťdesiatych rokov jednou zo zakladateliek Aspektu, a v tomto feministickom združení pôsobí podnes. V polovici osemdesiatych rokov však začínala celkom nefeministicky - ako literárna vedkyňa a prekladateľka z angličtiny, ako dramaturgička v Trnavskom divadle, ako redaktorka literárneho mesačníka Slovenské pohľady a začiatkom deväťdesiatych rokov ako publicistka rozhlasovej stanice Slobodná Európa. Preto jej texty ponúkajú na čítanie niekedy viacero kľúčov.
V textoch Jany Juráňovej sa od začiatku zbiehajú, spájajú, prelínajú a striedajú dve polohy, ktoré charakterizujú kultúru na sklonku dvadsiateho a na začiatku dvadsiateho prvého storočia. Jednou je univerzálny duchovný záujem, druhou sú skupinové sociokultúrne ciele. Medzi týmito dvoma polohami oscilujú hry Jany Juráňovej Salome (1989) a Misky strieborné, nádoby výborné (1997, knižne 2005), jej poviedky Zverinec (1994), novely Siete (1996) a Utrpenie starého kocúra (2000) a román Orodovnice (2006) ako aj prózy pre deti.
Popredie a pozadie
Divadelná hra Misky strieborné, nádoby výborné je hrou o generácii slovenských romantikov, ktorých pozadie tvoria ženské postavy múz, obdivovateliek a manželiek. V hre dochádza k dvom rošádam. Historické popredie slovenských romantikov sa stáva kulisou v pozadí, alebo ho tvorí tieňohra postáv, pri ktorej sa postavy menia na bábky a busty a šuchoce papier vzájomnej korešpondencie. Do popredia sa dostávajú ženy, ktoré tvorili dobové pozadie "veľkej histórie".
Druhú zámenu tvorí dobová identifikácia národného či slovenského s mužským. Pregnantne to formuluje Adelka Ostrolúcka, ktorej osudom sa stala nenaplnená, či lepšie povedané neopätovaná, a ako autorka naznačuje, možno aj neopätovateľná láska k Ľudovítovi Štúrovi: "Všetky sme boli do nich zaľúbené. A oni si vystačili aj bez nás." Pritom ani nie je celkom jasné, "či to bola láska, alebo len také pokušenie, pokušenie na zlé". V tomto zmysle je hra ironická a postavy slovenských dejateľov a básnikov sa menia z obetí veľkej histórie na výroky tieňov z Platónovej jaskyne ideí.
Hra je však aj sebaironická. Ženské postavy sú bezradné tiene tieňov. Ničomu, a najmä svojim idolom a sami sebe vo svojich neistotách nerozumejú, kladú si zajakavé otázky bez náznaku odpovedí a jediná "to kazí" práve Adelka vo svojej záverečnej replike, v ktorej sa odriekanie mení na odmietanie: "Všetko zhnilo! Zmiznite! Keby som mohla svoj život vypľuť. Spolu s tým kašľom!"
V tomto ohľade je hra Jany Juráňovej dvojlomná. Láme heroickú a tragickú predstavu sebaobete štúrovcov, ktorú profanizuje a banalizuje, ale nič neostáva dlžná ani ženským postavám, topiacim sa v nemohúcnosti. Ono slovenské potom nie je len mužské, ale rovnako aj ženské.
Ženské a slovenské
Román Orodovnice je rodinným príbehom zo súčasnosti. Základná schéma príbehu ostáva podobná ako v divadelnej hre Misky strieborné, nádoby výborné. Tentoraz si slovenské (a mužské) zatancovalo so ženským štvorylku, pri ktorej si vymenili miesta. Do popredia sa dostali životné príbehy matky, jej dvoch dcér a švagrinej. Príbehy otca, syna a strýka sa stali kulisou na pozadí. Juráňová pritom v podstate svojím mužským príbehom tematicky opakuje zavedené presvedčenie, že v každej slovenskej rodine bol pre istotu aspoň jeden ľudák a komunista. Tento historický stereotyp (a nielen slovenský) sa riadi heslom musíme si pomáhať. Len tak možno vymazať z pamäti, že prípadne niekto niekoho aj poudával - jeden žida, druhý suseda.
