Najväčšou pýchou summitu bolo podpísanie dohovoru o znižovaní emisií CO2, keďže sa pod ním objavil konečne i podpis Georgea W. Busha. Menej euforickí boli aktivisti za ochranu životného prostredia a dokument G8 označili za prázdny papier, ktorý nezaväzuje k ničomu konkrétnemu. Ako to jeden aktivista vtipne vyjadril, štátnici G8 sa pred horiacim domom dohodli, že hasenie ohňa by bolo najlepším riešením daného stavu. Ale kto a koľko vody prinesie, o tom reč nebola.
Merkelová pripomenula, že chce finálnu debatu o klimatických zmenách preniesť k okrúhlemu stolu OSN. Nie preto, že by sa OSN tešilo toľkej legitimite, ale preto, že G8 nechce zobrať na seba záväzky, ktoré by ju ako osamelého bežca mohli vyjsť príliš draho, najmä, ak takí hriešnici ako Čína a India ostanú mimo hry. Získanie Indie a Číny pre spoločné plány však nebude ľahké. Ázijské nastupujúce veľmoci sa totiž pri svojom hospodárskom vzostupe nechcú nechať brzdiť ochranou životného prostredia, ony sa toho času nechcú brzdiť žiadnymi záväznými pravidlami.
Politici G8 to mohli pocítiť aj pri diskusii o Sudáne, proti ktorému žiada Bush ďalšie sankcie. Nuž žiadať ich môže a možno sa mu i podarí presadiť ich, no Čínu, ktorá so Sudánom pokojne obchoduje, veľmi neoslovia. Už dnes ide viac ako polovica sudánskej ropy do Číny a z Číny putujú do Chartúmu zbrane. A mnohí západní investori, ktorí sa pod vplyvom politického tlaku svojich vlád zo Sudánu stiahli, sa závistlivo pýtajú, komu vlastne urobili svojím odchodom službu. Sudán si našiel nových čínskych investorov, tí západní prišli o miliónové zákazky a v Darfúre je aj naďalej vojna. Skutočnosť, že nie sú namočení do obchodu s agresorskými politikmi, ktorí zodpovedajú za smrť státisícov ľudí, im je slabou náplasťou.
