Dokumentárny román Pétera Esterházyho Opravené vydanie rúca pomníkTrocha prehistórie: pamätám sa, ako sa mi v jeseni roku 2000 na literárnom festivale vo francúzskom Cognacu Péter Esterházy pri poháriku s hlasným povzdychom úľavy zdôveril, že konečne po deviatich rokoch dokončil román o rodinnej histórii.
Ako autor krátkeho epického dychu a výdrže som jeho výkon vtedy hlboko obdivoval takpovediac po kvantitatívnej stránke, a po prečítaní Harmonie caelestis (706 strán) ho obdivujem ešte viac - teraz už aj, ba najmä po stránke kvalitatívnej. Je to, ako sa zvykne hovoriť, autorovo životné dielo - prinajmenšom dovtedy, kým nevyrukuje s ďalším. Bolo by bezočivé pokúšať sa ho tu charakterizovať niekoľkými slovami, povedzme teda zjednodušene, že ide o veľkú metaforu o otcovi, a keďže Esterházy pochádza zo starého šľachtického rodu, ktorý v histórii Uhorska často zohrával významnú úlohu, je to zároveň neobyčajne svojský, ironický až persiflážny prierez uhorskými dejinami (ktorý si my Slováci so svojím odmietaním "tisícročnej poroby" nevieme naplno vychutnať, lebo nám mnohé narážky z neznalosti unikajú).
Tak či onak, Péter Esterházy postavil otcovi jedinečný "nerukotvorný", literárny pomník. A keď si po zdarnom dokončení a vydaní diela trochu vydýchol, vybral sa len tak zo zvedavosti do archívu maďarskej štátnej bezpečnosti pozrieť si, aké záznamy a udania sa tam na meno Esterházy nazbierali.
Odčarovaný fascikel
Čo tam našiel a ako na to zareagoval, o tom hovorí jeho kniha Opravené vydanie, akýsi voľný dodatok k Harmonii caelestis. Pracovník archívu totiž namiesto očakávaných udaní na Esterházyho priniesol spisovateľovi hrubý zväzok s udaniami od Esterházyho - konkrétne od Mátyása Esterházyho, autorovho otca, ktorý bol od 23. 2. 1957 až do 29. 3. 1980 agentom štátnej bezpečnosti s krycím menom Csanádi; toho istého otca, ktorému deväť dlhých rokov v tvorivom vypätí staval pomník. Ako sa ukázalo, klamný alebo prinajmenšom neúplný.
Šok, ktorý Péter Esterházy zažil pri pohľade na otcov milovaný rukopis, bol ochromujúci. Roztriasli sa mu ruky, a najradšej by bol asi celý fascikel "odčaroval", alebo aspoň vytlačil z vedomia. Po celý čas, čo otcov tajný zväzok študoval, sa usiloval nehlásiť k známym a keď sa už nedalo, tak spis pred nimi zakrýval. Je vynikajúcim vysvedčením jeho spisovateľskej i ľudskej poctivosti, že nikdy vážne neuvažoval o tom, aby existenciu spisu zatajil, akokoľvek bolo zverejnenie otcovho spojenia so štátnou bezpečnosťou kruté voči najbližšej rodine, vlastnému dielu i sebe samému.
Jeho záväzok či lojalita voči "Bohu písania" i voči skutočnosti ho nútili vydať písomné svedectvo o tom, "že veci sa majú tak, ako sa majú, a majú sa tak, že vysvitlo, že sa majú tak, ako sa majú". Tak vznikol "dokumentárny román" Opravené vydanie, pozostávajúci z dvoch zreteľných, hoci navzájom neoddeliteľných línií. Jednou sú výpisky zo zväzku a autorove komentáre k nim, sebatrýznivo dopĺňané údajmi z dobovej tlače o procesoch s účastníkmi "kontrarevolúcie" v roku 1956. Druhá línia je akousi vivisekciou, neľútostným pozorovaním vlastných reakcií a pocitov, ktoré v autorovi vyvoláva čítanie udaní agenta Csanádiho i samotný fakt otcovho "agentstva". "Pozoroval som sa ako zviera, ako sa budem správať v takejto situácii, čo si s ňou počnem a čo to so mnou spraví." Zrejme v rámci ľahšieho, stručnejšieho zaznamenávania, ale azda aj v rámci sebairónie volí si pre základné stavy skratky, napríklad s pre "slzy" a ž pre "žalostenie". A už na začiatku si dáva predsavzatie, ktoré typickou esterházyovskou štylizáciou hneď aj spochybní: "Priebežne sa budem viditeľne, dúfam, že viditeľne, márne skúšať vyhýbať žalosteniu."
Čierne ovce rodiny
Autor si podľa dátumov občas vyvoláva z pamäti domácu rodinnú situáciu v tom čase a rekonštruuje otcovo správanie z hľadiska nového poznania. Pri čítaní záznamov sa ho zmocňuje - to je tá druhá, sebapozorovacia línia - zúrivosť, keď vulgárne nadáva otcovi, dôstojníkom bezpečnosti, kádárovskému režimu i životu vôbec, striedaná "žalostením" a sebaľútosťou, keď uvažuje o dôsledkoch, aké bude mať zverejnenie na jeho (i spisovateľskú) povesť a rodinné meno, čo na to povedia známi a obdivovatelia Harmonie.
Pravda, škála pocitov a reakcií je oveľa bohatšia, tvorí azda najväčšie poznávacie bohatstvo románu. Celkove by sa dalo povedať, že autor sa správa mierne hystericky, čo nie je výčitka, iba konštatovanie, veď kto vie s istotou, ako by sa zachoval pri podobnom odhalení? Zároveň zvádza boj s pochybnosťami o zmysle svojho počínania. Pre "nezaujatého" čitateľa je zaujímavé sledovať, ako sa v románe - nie vo faktickej rovine, ale v rovine postoja - vymenili úlohy: Péter Esterházy nevdojak pristupuje k otcovi ako k svojmu nepodarenému synovi, čiernej ovci rodiny, akoby ho morálna prevaha stavala vo vzťahu do autoritatívnejšej, dominantnejšej pozície.
