Dva roky v slepej uličke, aj tak sa dá hodnotiť dvojročné obdobie stagnácie po odmietnutí euroústavy vo Francúzsku a Holandsku. Dnes akoby Francúzsko a Nemecko chceli dobehnúť toto obdobie a to, čo sa nepodarilo za dva roky stihnúť do konca tohto roku.
Francúzsky návrh má svoju odôvodnenú logiku: odblokovať rokovania, pretože platnosť zmluvy z Nice bude ukončená v novembri 2009 a zablokovala by sa činnosť novej komisie, ale aj rozširovaniu únie. Následne po tomto roku začať rokovania o novej euroústave, keď už únia nebude pod časovým tlakom.
Na francúzsky návrh má vplyv aj verejná mienka, ktorá hovorí, že 52 percent Francúzov odmieta euroústavu, ale na druhej strane až 71 percent chce pokračovať v eurointegračnom procese, ale bez euroústavy. Aj preto Francúzsko na summite presadilo vyškrtnutie zmienky o slobodnej konkurencii a potvrdilo tak potrebu ochrany svojho sociálneho systému.
Prijatie novej zmluvy je i záväzkom voči 18 krajinám, kde bola euroústava ratifikovaná v referende.
Celkom prirodzene sa Holandsko a Francúzsko obávajú nového ratifikačného referenda a preto nechcú takú zmluvu, na základe ktorej by bolo potrebné modifikovať národné ústavy a teda cesta zjednodušenej zmluvy a proces ratifikácie parlamentom je pragmatickým východiskom. Nemecko, Taliansko a Španielsko akoby sa za tie dva roky nepoučili a pokúšajú sa oživiť celý text euroústavy, čo môže celý proces len spomaliť a zablokovať.
Ešte jedno poučenie z minulosti, proces európskej integrácie nemožno urýchliť, ak európska verejnosť v prieskumoch verejnej mienky nepodporuje kroky politikov. Aj posledné prieskumy poukazujú na podporu ratifikácie zmluvy referendom, proti vytvoreniu funkcie prezidenta Európskej únie a až 77 percent je za vytvorenie postu ministra zahraničných vecí únie.
I napriek verejnej mienke summit potvrdil proces ratifikácie cez národné parlamenty (okrem Írska).
Na summite prevládli dve tendencie: schváliť čo najviac z pôvodnej ústavnej zmluvy (Nemecko, Taliansko, Španielsko) a na druhej strane zjednodušená zmluva oproti pôvodnému textu, kde bude čo najmenej ústavných symbolov napr. vlajka a hymna (Francúzsko, Veľká Británia, Holandsko a Česko).
Paradoxom je, že vyhrali obidve tendencie: nová zmluva a teda nie ústava bez zmienky o symboloch únie, zriadenie funkcie prezidenta na dva a pol roka (maximálne na päť rokov), Vysoký predstaviteľ (podpredseda Európskej komisie) pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku, zloženie komisie z 17 členov volených na základe rotačného princípu, uváženie hlasov v Rade EÚ do r. 2014 bez zmeny a do r. 2017 možnosť výberu medzi systémom z Nice alebo systémom súhlasu 55 percent členských štátov a 65 percent obyvateľov.
Tento typ víťazstva nezjednodušil text zmluvy, ako bol pôvodný zámer, neposilnil jednotu, pretože Veľká Británia bude môcť byť mimo hlasovania a rozhodnutí v oblasti vnútra a spravodlivosti a záväznosti Charty základných práv, a otvoril tak dvere dvojrýchlostnej Európe. Výsledok summitu prehĺbil priepasť medzi občanmi a politikmi i vzhľadom na to, že skutočné potreby a záujmy občanov neboli obsahom ani závermi jeho stretnutia.
Autor: Pavol Jusko (Autor je z Výboru pre medzinárodné vzťahy CRI)
