losti.
Nie však z dôvodu, ktorý oznámila opozícia, ktorá spochybnila postup šéfky výboru Renáty Zmajkovičovej. „Upozornili sme aj na porušenie rokovacieho poriadku pri spôsobe a forme zvolávania výboru,“ oznámili spoločne predsedovia KDH a SMK Pavol Hrušovský a Pál Csáky. Na Slovensku sa však stali už aj onakvejšie veci v súvislosti s porušovaním zákona, a to i v časoch, keď boli obaja páni súčasťou vládnej koalície. Navyše, je všeobecne známe a Ústavným súdom posvätené, že záverečným hlasovaním poslanci dokážu jedným šmahom odstrániť aj chybné procesné postupy, ktorých sa pri rokovaní dopustili. Znie to možno čudne, ale je to tak.
Rozhodnutie imunitného výboru je politickou fraškou, aká na Slovensku už dávno nebola. Už sa jej nedá vyhnúť, možno sa ju iba pokúsiť eliminovať. Existujú len dve možnosti, ako sa môže skončiť – buď výbor konanie zastaví, alebo rozhodne o vine a treste. Maximálny trest je päťtisíc korún, čo je zároveň aj zákonom najvyššie ohodnotená cena slov poslancov v rokovacej sále.
Zápach minulosti má úplne iný charakter, ako iba podozrenie opozície z procesných chýb. Poslankyňa Zmajkovičová možno ani presne nevie, o čo vo fraške, ktorú sa podujala režírovať, ide. Dá sa to usudzovať z jej slov, že „sa treba zaoberať otázkou, či niektoré výroky poslancov v pléne nezasahujú do práv ich kolegov“. Presnejšie do práva uraziť sa. Urážka je totiž jediný dôvod na začatie disciplinárneho konania v súvislosti s výrokmi poslancov. Imunitný výbor zisťuje, či „poslanec svojím výrokom pri výkone funkcie poslanca predneseným v Národnej rade alebo v jej orgáne urazil orgán Národnej rady alebo poslanca, alebo iného ústavného činiteľa“. Keď výbor rozhodne, že poslanec Mrkvička urazil poslanca Kalerába, tak ho urazil. Či sa to Kalerábovi páči, alebo nie, o tom, či je urazený rozhodne hlasovaním výbor. Presnejšie, jeho väčšina a Kalerábovi nepomôže ani to, že bude hlasovať proti tomu, že je urazený.
Je v záujme koalície, aby toto teátro čo najrýchlejšie zamietla pod koberec. Čím dlhšie bude trvať, tým viac sa bude vládna koalícia zosmiešňovať a opäť nasadzovať opozičným stranám korunu puncovaných demokratov a obhajcov slobody slova, ktorú v časoch, keď boli vo vláde, úspešne zašantročili. Zbaviť sa hodnotovej výbavy pre politikov nie je jednoduché, ale ide to – inak by si nie tak dávno Pavol Hrušovský nepodal ruku s Ivanom Lexom či Mikuláš Dzurinda s Vladimírom Mečiarom. A politika po slovensky už dávno nie je o hodnotách, ale o moci a záujmoch. To ani nemusia vravieť premiéri, to je vidno.
