, teda aspoň podľa toho, ako spokojne sa Brusel tvári, sú po poslednom summite Európskej únie k dispozícii.
Takže rokovania s kandidátmi na vstup môžu pokračovať. A hneď v minulotýždňový utorok stáli pred dverami Bruselu šéfovia chorvátskej i tureckej diplomacie. Zatiaľ čo s Chorvátskom sa ráta v radoch únie už o tri roky, Turecko ostáva tvrdým orieškom. Cyprus, spomalenie reformného tempa, zoznam výhrad voči tureckej politike je viac ako dlhý. I z toho dôvodu nechce Brusel v prípade Turecka hovoriť o konkrétnom vstupnom dátume, rokovania s otvoreným koncom, tak sa diplomaticky hovorí európsko-tureckým rozhovorom. Pritom nemeckí i francúzski konzervatívci robia všetko pre to, aby sa tieto rokovania posunuli do pozície rokovaní s jasným zamietnutím Turecka.
Keď pri poslednom európskom summite Poliaci tvrdo bojovali, takmer až zomierali, za odmocninu, mnohí pozorovatelia podporovali ich návrh s odvolaním sa na členstvo Turecka.
Odmocninovým princípom by sa totiž v budúcnosti relativizovala moc Turecka, ktoré by na základe demografického vývinu mohlo raz byť najväčšou krajinou únie. Tento argument nechali Merkelová i Sarkozy bez povšimnutia. A tak bude do roku 2017 najprv platiť pri rozdeľovaní kresiel princíp z Nice, neskôr naskočí preratávanie úmerné počtu obyvateľstva členskej krajiny. Je to náhoda alebo jasná kalkulácia oboch politikov? Kto vie, kde budú obaja o desať rokov, a zatiaľ čo dnes tvrdo kontrolujú rokovania s Tureckom, je otázne, či Európa bude mať takúto dvojicu i o desať rokov. Prečo sa teda necítili viazaní prijať odmocninový princíp a zabezpečiť tak do budúcna silné pozície, vo vzťahu k Turecku, svojim krajinám?
