Dávno som tieto obchodnícke „píár“ materiály nemala v ruke, ich roznáška v našej štvrti akosi ustrnula. Pripisovala som to šetriacim opatreniam, ekologickému správaniu firiem, zmene marketingovej taktiky, spokojnosti firiem s dostatočným poznaním značky, ale priateľka ma vyviedla z omylu: „Ja to mám v schránke každý deň“. „Tak zrejme bývaš v lepšej štvrti a prieskumy trhu ukazujú, že je tu väčšia kúpna sila,“ ironizujem, použijúc celú výbavu svojej marketingovej terminológie. „Opäť omyl. Zamykáte bránu?“ „Áno.“ „A máte na dverách schránku alebo aspoň škáru na neadresnú poštu?“ „Nie.“ „Ako sa k vám teda majú dostať?“ „Vidíš, to je krásne, čo si povedala – škára alebo schránka na neadresnú poštu, to sa vylučuje, nie?“ Novodobí maratónski bežci sú nositeľmi neadresných správ. Našťastie, pri tejto činnosti neumierajú.
Listujem v neadresnej literatúre, ktorá si nakoniec našla adresáta. Svet obchodu má vlastný čas, vlastný jazyk a vlastné zákonitosti. Zisťujem, že sa práve začal „prvý letný výpredaj“, hoci iba pred pár dňami bol prvý letný deň. Obchod nám umožňuje (alebo nám vnucuje?) prežívať naraz dvojaký čas, prítomný a budúci – konečne sú tu prázdniny, no užijeme si ich v priestorovej kulise padajúceho lístia. A keď začne padať lístie, z výkladov bude mávať Mikuláš. A na Troch kráľov vystrčí uši veľkonočný zajac.
Pri svojskom uvádzaní názvov výrobkov, ktoré je zjavne motivované úsilím „vytvoriť systém“, sa tvorcovia hypermarketových textov nechávajú inšpirovať pravdepodobne botanickým názvoslovím: Liptovský Eidam uvádzajú ako „syr Eidam Liptovský“, Zvolenský smotanový jogurt zas ako „jogurt Zvolenský smotanový“ a jemnú vodku Nicolaus ako „Nicolaus vodka jemná“. Systém však nenašli, pretože na ďalšej strane už píšu Tatranská voda a nie „voda Tatranská“.
