Keď už mám toho syna, tak by sa asi patrilo niečo o ňom napísať, hovorím si. Ba možno sa to dokonca odo mňa priam očakáva. Respektíve je to odo mňa očakávateľné a dá sa predpokladať, že novopečený otec bude písať o svojom synovi. Nuž, keď inak nedáte, tak teda niečo napíšem, vy otravy. Môžem napríklad začať tým, že to mala byť dcéra Ľudmila. A že - keď už to bol syn, tak sa nemal volať Matúš, ale Eliáš, no mojej žene sa to zdalo byť príliš zriedkavé meno, vraj by sa mu deti v škole posmievali. Neviem, čo by povedala na mená ako Sidónia, Lesana, Karma, Bonifác, ešte šťastie, že sa mi ani jedno z nich nepáči.
Už veľmi skoro sme pochopili, že kým sa Matúš naučí našu reč, musíme sa my naučiť tú jeho. Čiže sa mu prihovárame asi takto: Agúúúgaagabubaeegchchchlrlrl -rlrlrlreu. Chcel som ho naučiť tri slová: Ahoj, EÚ a gajdy. Najlepšie mu ide EÚ. Ale vždy inokedy, ako od neho chcem. Gajdy povedal raz a znelo to skôr ako "aji". A keď ho zdravím "Ahój, Žlababo, ahóóóój", tak sa iba na celé kolo usmieva, ale neodzdraví. Nevychovanec.
Vždy, keď na ňom vidno, že nám veľmi chce niečo povedať, tak mu odporúčame, aby si to dobre zapamätal, že nám to povie, keď sa naučí rozprávať. Tak som zvedavý, či to bude niečo viac ako: "Piť, piť! Nosiť, nosiť! Zabávať, zabávať!"
Len čakám, kedy sa konečne postaví na nohy, aby som mu mohol dať do ruky nejaké náradie s nabrúseným železom na konci. A vezmem ho hneď do Kvačianskej doliny, nech sa už teraz prizerá a učí, ako napríklad múrať klenbu z kameňov či kresať trám.
