Keď bude treba, budeme aj trávu jesť, ale Pakistan si atómovú bombu vyrobí, povedal svojho času pakistanský premiér Zulfiqar Ali Bhutto a Spojené štáty odvtedy nespustili jeho krajinu ani na sekundu z očí.
USA už viac ako tridsať rokov tvrdo pracujú na tom, aby sa „prvá islamská bomba“, ako ju Bhutto nazval, nikdy nedostala do rúk radikálnych islamistov, čo je v Pakistane, ktorý sa vyznačuje vysokou kultúrou džihádizmu, nanajvýš zložité.
Spočiatku Američania stavali na spojenectve s Islamabadom vo vojne proti sovietskym jednotkám v Afganistane, neskôr držala Amerika pakistanské vlády nakrátko finančnými pákami. Tie však musela veľmi citlivo poťahovať, keďže úplné zastavenie finančných tokov by znamenalo vnútropolitický chaos, ktorý by zbytočne nahral do karát radikálnym islamistom. Premyslená politika USA roky fungovala a v poslednom období bola cielená predovšetkým na znižovanie moci islamskej loby v krajine.
Islamské kruhy sú v Pakistane odjakživa veľmi vplyvné a svoju moc rozvíjajú predovšetkým cez náboženské školy, ktoré podliehajú minimálnej štátnej kontrole. I preto sa Američania v spolupráci prezidenta Parvíza Mušarafa usilovali o zvýšenie kontroly koránskych škôl a zákaz vojenského výcviku jej študentov, ako aj ich prístupu k zbraniam. Žiaľ, nie celkom úspešne.
Mušaraf, ktorý vždy oficiálne podporoval USA v boji proti terorizmu, urobil proti teroristom na vlastnom území žalostne málo. A tak sa mohlo stať, že radikálni islamisti týždeň okupovali Červenú mešitu v Islamabade a zvolávali k islamskej revolúcii.
Červená mešita je dnes v plameňoch a ťažko odhadnúť, akú mieru solidarity vyvolá mučenícka smrť islamistov na ostatných koránskych školách. No ráta sa i s celoplošnou ozbrojenou revolúciou, hororová predstava v krajine, ktorá vlastní atómovú bombu.
