Obdobie bolo ťažko zaraditeľné, v interiéri boli rozmiestnené rozmanité kusy starožitného nábytku, v záhrade staré sochy a sošky. Dámy si zapisovali tanečníkov do tanečného poriadku a pokúšali sa hýbať v rytme historických tancov, ktoré predviedli prizvaní profesionálni tanečníci.
Jedna vec k retroúplnosti a k retrozábave chýbala – retrojazyk. Myslím na to teraz, keď listujem v knihe Pramene k dejinám slovenčiny, ktorú zostavili M. Majtán a J. Skladaná. Je to trocha náročné čítanie, pomalšie ako bežné. Treba si zvyknúť na zložkový pravopis a na zástupné písmená. Treba poskladať slová, ktoré už nepoznáme, a nepopliesť sa pri tých, ktoré sú nám dôverne známe, no majú dnes celkom iný význam ako v sedemnástom či v osemnástom storočí.
Čítanie je však vzrušujúce a takpovediac investigatívne. Treba pátrať a nazrieť aj do vysvetľujúcich slovníkov na konci knihy, pretože slovo „lakovať“ znamenalo vtedy bývať, „nakravalo“ bol náhrdelník, „ohanka“ vejár a „logos“ označoval postroj na tretieho, prípražného koňa.
Keby účastníci večierka dostali k tanečným poriadkom aj malý slovník s historickými výrazmi hodiacimi sa na podujatie, mohli by pýtať od čašníka pivo desiatku a hneď aj účet napríklad takýmto spôsobom: „Jeden marec a liečbu, prosím.“ Čašník by im zasa mohol odpovedať: „Jeden mariáš, pane.“ Bol by to celkom slušný argot – tajná reč – pretože „marec“ znamenal v historickej slovenčine slabé, mladé pivo, „liečba“ účet, zúčtovanie a „mariášom“ nazývali dvojtoliarovú mincu. A poetické duše by mohli zacitovať v starobylom jazyku aj Šalamúnovu Pieseň piesní. Známe prvé dvojveršie „Zľúbaj ma bozkami svojich úst, bo láska tvoja lepšia je nad víno“ malo v roku 1759 podobu „Poljb mňa poljbenym úst twych: nebo lépssy sú prsa twé od wjna“.
