Ani hrozba postupnej islamizácie Turecka, ktorou strašili ľavicoví kemalisti z CHP, voličov nepresvedčila. Recep Tayyip Erdogan sa plne vložil do úlohy straníckeho vodcu a nedeľné voľby svojej islamskej konzervatívnej strane AKP a i sebe samému vyhral. Erdogan sa dokonca pre mnohých Turkov stal symbolom modernizácie a demokratizácie. Na to, aby sa mu to podarilo, nevstúpil do debaty o laicizme, ako to urobila skostnatelá opozícia, ale stavil na hospodárske témy, na práva Kurdov, ako i na postavenie žien v politike.
Turecké hospodárstvo zažíva rozkvet, a to vďaka Erdoganovým reformám a otvoreniu trhu zahraničným investorom. Priemerná mzda vzrástla v Turecku za posledné štyri roky o dvojnásobok a všade na svete platí, že plné žalúdky sú vhodnejšou témou na volebnú kampaň ako miera demokracie, nuž Erdogan voličom predostrel svoje hospodárske úspechy.
V otázke Kurdov Erdogan takticky odmietal vstup tureckej armády do Iraku, kde je aktívna kurdská separatistická organizácia PKK. Erdogan zastával názor, že konflikt treba riešiť politicky a nie vojenskou agresiou, škoda, že na to prišiel až krátko pred voľbami. Odmietanie vojenskej intervencie malo však iné dôvody ako priznanie si chybnej menšinovej politiky. Erdogan si potreboval získať voličov, ktorí sa obávajú vstupu do Iraku, a tiež si chcel zabezpečiť hlasy kurdských poslancov, ktorí sa ako nezávislí kandidáti dostali do parlamentu a ktorých bude čoskoro potrebovať na oslabenie moci armády a na ústavné zmeny.
