Ocko každé leto hovorieval: "Na budúci rok vás vezmem do Bulharska."
"Ešteže čo!" - povedala vždy mama. "Žiadne more sa Oravskej priehrade nevyrovná." Mama to musela vedieť najlepšie, lebo za prvej republiky chodila k moru každý rok.
"Ty si k moru chodila, a vlastným deťom nedožičíš," povedal otec celkom potichu. Možno sa ani jemu nechcelo ísť do Bulharska.
"Liečila som si sennú nádchu a okrem toho vtedy ešte Oravská priehrada neexistovala," povedala mama zas veľmi nahlas.
Tak sme chodili celé leto na Oravskú priehradu. Pravdaže, len ak nepršalo. A to bolo zriedkakedy. Krátko po napustení priehrady tam chodilo málo ľudí. Oravci boli celý deň na poli, kúpať sa chodili večer do rieky. Aj pán farár, ktorý síce na poli nerobil, sa chodil kúpať do rieky, vždy v teplákoch.
Veľkí chlapci
Mama sa na priehrade osmeľovala pomaly. Vojde po kolená do vody a ovlaží si srdce. Potom pomaly postupuje a keď je vo vode po pás, začne plávať. Ak ešte nie je osmelená a prebehnú okolo nej veľkí chlapci - takí tí v čiernych glotových trenírkach, čo po kolená vbehnú s krikom do vody, ani sa neosmelia - mama sa hnevá. "Možno ani nevedia, že keď sa neosmelia, môže sa im zastaviť srdce," hundre.
Neznáša, keď ju niekto ošpliecha, kým nie je osmelená. Niekedy na chlapcov kričí. Môže si to dovoliť, lebo je učiteľka.
Medzi chlapcami je niekedy aj syn "vynálezcu" z vedľajšej Svinskej ulice. "Vynálezca" už vynašiel a zostrojil rôzne veci. Napríklad elektrické "železá" na vianočné oplátky. Mama raz povedala ockovi, že teraz vymýšľa perpetuum mobile a obaja sa smiali Opýtala som sa, čo je to perpetuum mobile.
"Taká hlúposť," povedala mama.
"Mamička ti to pekne vysvetlila, pretože je učiteľka," povedal ocko.
Mama sa urazila a išla do vody. Keď už mala ovlažené srdce a začala plávať, ocko sa rozhovoril: "Perpetuum mobile je večný stroj. Keď raz začne pracovať, nikdy neprestane. Ešte sa ho nikomu na svete nepodarilo zostrojiť. Ak by sa to niekomu podarilo, bude taký bohatý, že ani jeho detné deti nebudú musieť do samej smrti pracovať."
Pomyslela som si, že ak sa ten stroj nepodarí "vynálezcovi" vynájsť, zostrojím ho ja. Ale až keď zmúdriem ako môj ocko. Keď bol medzi špliechajúcimi chlapcami "vynálezcov" syn, mama nekričala. "Vynálezca" k nám chodil zastavovať elektrické hodiny, aby sme menej platili za elektrinu. Robil to len nám a svojej najbližšej rodine. Zastaviť hodiny by dokázal každý, ale on vynašiel aj plombovacie kliešte. Keď hodiny občas zase spustil, zaplomboval ich tými kliešťami. Z času na čas chodil po domoch odpisovač elektriny. Do zošita si zapísal čísla z hodín a odišiel. Keď ho mama zbadala v obchode, vždy sa veľmi preľakla.
"Utekaj na Svinskú a povedz, že chodí inšpektor," posielala ma, keď dobehla domov. Inšpektor - tak volali ľudia odpisovača. Bežala som k "vynálezcovi", on pochytil plombovacie kliešte a bežal k nám. Rýchlejšie ako ja. Keď som chvíľu po ňom dobehla, hodiny už boli zaplombované. Ani som sa nestihla pozrieť, ako sa to robí.
"Nikomu o tom ani muk," povedala vždy mama. "Dali by ma do väzenia." "Vynálezcu by nedali?" opýtala som sa. A dúfala som, že jeho možno nie, keď je "vynálezca".
"Aj jeho," povedala mama.
Neskákať hlavičky
Mama mala vo zvyku plávať len krátko. Keď vychádzala z vody, usmievala sa a hrdo hovorila: "Tá naša priehrada je ako polievka. Kto by to na Oravu povedal?"
Mne sa až taká teplá nezdala. Mne sa zdala studená ako obklad, do ktorého ma mama balila, keď som mala horúčku, a tak som sa nikdy neponáhľala do vody.
No mama vždy zavelila: "Do vody!"
Keď to povedala, tvárila som sa, že nepočujem. No ona si so mnou ľahko poradila - chytila ma za ruku a do vody ma odviedla. Keď som bola vo vode po kolená, ovlažila mi srdce a povedala: "Plávaj!"
Mama ma naučila plávať ešte celkom malú. Nebála sa o mňa: "Kto neskáče hlavičky, tomu sa nemôže nič stať."
S tými hlavičkami mala pravdu. Raz vraj jeden vojak skákal hlavičky ako na potvoru práve na takom mieste, kde sa ešte pod vodou nerozpadli všetky domy, ktoré zatopila priehrada. Vojak skočil jednému z tých domov rovno do komína. Keď sa nevynáral, ľudia volali o ratu, ale na pomoc mu vraj nešiel nikto. Asi preto, že nebol medzi nimi kominár, pomyslela som si, keď som počula, ako sa dospelí o tom rozprávali. Niektorí vraj bežali za inžinierom, vedúcim priehrady, ale ten iba pokrčil plecami a povedal: "A čo mám podľa vás teraz robiť? Hádam si nemyslíte, že pre jedného somára dám vypustiť celú priehradu?"
Mama mala zásadu, že človek má chodiť do vody často. Skôr než na ňom uschnú plavky. Potom sa ľahšie osmeľuje. Nikdy neplávala ďaleko - vždy len po jeden strom, ktorý trčal z vody. V prvý rok po napustení priehrady boli na ňom ešte jabĺčka. Keď k nemu mama vtedy priplávala, odtrhla si jabĺčko a držala sa konára, kým ho nezjedla.
