Chcem hovoriť o Erikovi Jakubovi Grochovi: nie ako o autorovi, básnikovi, rozprávkarovi, hoci bez tohto podložia by neexistoval ani Groch - editor, vydavateľ, grafický dizajnér, tak ako ho poznáme z viacerých edičných projektov.
Jeho raná vydavateľská zdatnosť bola samizdatnosť - v kotolniach socializmu sa podieľal na projektoch Trinásta komnata a Nacelle. Neskôr k nim pribudla Tichá voda. Týmito zborníkmi sa prihlásil k žánru almanachu, ktorý poznáme z literárnej histórie najmä z romantizmu (almanachy Nitra, Plody). Pre Erika Jakuba Grocha je podobné nemanifestačné prihlasovanie sa k tradícii charakteristické.
Knihy z dielne
Svoje vydavateľské zámery realizoval v Knižnej dielni Timotej. Práve tu sa začína naplno prejavovať niečo, čo nazývam diskrétnou typografiou Erika Jakuba Grocha. Pod typografiou v tomto prípade nemám na mysli iba grafickú úpravu kníh. Je to Grochova sústavná a vnútorná prítomnosť pri každom konkrétnom diele, od uvažovania o vydaní, výbere spolupracovníkov, starostlivosti o materiálnu stránku knihy (papier, obálka, väzba) až po určenie formátu, výber fotografie autora a sprievodných materiálov (plagáty, letáky, katalógy). A hoci nie je Erik Jakub Groch profesionálne vyškoleným grafickým dizajnérom, knihy z jeho "dielne" poznať na pultoch kníhkupectva na prvý pohľad. Svoju pečať dokonca vtláča aj knihám, ktoré upravuje pre iné vydavateľstvá - autorské knihy L'acinéma, To pre Drewo a srd, Druhá naivita pre Edition Ryba.
Ak by sme chceli hľadať pre Grochov dizajnérsky rukopis paralelu, našli by sme ju povedzme v "kartónovom" období kníh edície Mladá tvorba, ktorú vizuálne určil Jozef Gális.
Jednou z najkrajších kníh (nielen Knižnej dielne Timotej) je výber Billa Childisha Druhovia v Mŕtvom člne. Obálka z tvrdého kartónu s autorovým drevorezom bez prebalu či lakovania korešponduje s drsnou poéziou vnútri. Dnes už nedostupné knižky Ajgiho (Predlžovanie odchodu) a Carrutha (Posol) evokujú modré zošity v tvrdej väzbe z čias socializmu. Táto adjustácia na hranici bibliofílie a zároveň samizdatu, s priznanou patinou ekonomických limitov nevtieravo, ale neprehliadnuteľne polemizuje s luxusnými vydaniami veršovníckej produkcie.
Rukopis a duchopis
Takto vnímam aj najnovší počin EJG - edíciu: projekt veršeonline. Vydavateľstvo sa zmenilo (Občianske združenie Slniečkovo), rukopis a duchopis ostal.
Do oceánu luxusných publikácií vkladá EJG zošitkové vydania knižočiek, z ktorých tá "najhrubšia" má iba 32 strán. Z decentných a minimalistických grafických prvkov (čiernobiela obálka, ktorú spestruje iba červený obdĺžnik s priezviskom autora a názvom) najviac upúta na zadnej strane uvedená cena: 29 Sk a nápadný čiarový kód. Akoby nám vydavateľ dával najavo, že práve táto cena (niekde sa tomu hovorí smiešna, inde priateľská) je to, čím najviac pohŕda.
Napriek svojej rôznorodosti majú prvé knižky tejto edície jedno spoločné: je to neokázalá, málo efektná poézia, smerujúca do hĺbok, poézia decentnej obraznosti, zbavená verbálneho balastu, poézia rezignujúca na postmodernú jarmočnosť a hlásajúca - nemanifestačne a neproklamatívne - (staro)novú vecnosť, triezvosť, poézia vychádzajúca z privatissima svojich autorov, ale nepestujúca ich kult, poézia bazírujúca na štylizácii, ale neštylizovaná.
Osemnásť básní
Prvým zväzkom edície je zbierka Erika Jakuba Grocha Em. Je to najmonotematickejšia kniha v kontexte Grochovej tvorby. Osemnásť básní je situačným denníkom o vzniku a zániku jedného vzťahu, ktorý trval krátko, metaforicky iba tri dni: "V skutočnosti žijeme len tri dni."
Očarenie rozprávača týchto textov je očarením zrelého muža, ktorý vie, že "nie je ťažké milovať niekoho, koho / sa môžem dotýkať". Bolesť lásky je, "keď sa nemôžem dotýkať, a stále milujem." Erik Jakub Groch vyjadruje aj svoje opojenie, aj bolesť cudne mužsky. A pritom nepoznám tragickejšie vyjadrenie opustenosti a samoty po odídenej láske, ako je posledných šesť slov tejto zbierky: "Odvtedy a nie a nie zomrieť".
Hranaté umenie
Billy Childish, z ktorého vychádza výber Do neba povedala, je básnik, výtvarník (drevorezec), gitarista a spevák. Ako hudobník hrá garážový rock s prvkami punku, ako maliar predstavuje svojskú odrodu brut artu a k tejto metóde má blízko aj ako básnik. Brut art nie je v umenovednej terminológii nijaké nedeľné maliarstvo, nijaká kovačická insita. Je to hranaté umenie vychádzajúce z ulice, z odpadových materiálov, z grafiti a iného priemyselného umenia. Také sú aj texty Billyho Childisha. "Zvraciam si na srdce," hovorí. Chce to byť šokujúce, je to autentické a je to - napriek všetkému - dokonca krásne.
