i už Nemci, Taliani alebo Kórejčania, mnohí so zatajeným dychom sedia pred televízormi, chvíľami uplakaní, chvíľami zúriví.
Denne zápasia s dezorientáciou medzi za a proti účasti svojich vojsk v Afganistane. Enduring Freedom je misia určená na boj proti terorizmu, ale je terorizmus niečo, čo sa dá vojensky zlikvidovať, navyše na území jedného štátu? Spojencom sa nedarí odzbrojiť ani Taliban, ani al-Káidu, pestovanie ópia ako hlavnej finančnej tepny teroristov sa tiež nepodarilo dostať pod kontrolu. ISAF ako stabilizačná misia NATO zasa príliš stability do regiónu nevniesla, útoky na vojakov, ale aj civilné obyvateľstvo sú na dennom poriadku. Tak prečo to celé nezbaliť a nepobrať sa domov, ako to onoho času spravili Briti a neskôr Sovieti? Pýtajú sa stovky divákov raz potichu, raz nahlas a spojenecké vojská dostávajú jednu ranu za druhou už nielen pod Hindukúšom, ale aj v našich obývačkách.
Najodvážnejší z obývačkových kritikov dokonca označujú konanie spojencov za prejav pýchy, neschopnosti priznať si chybu a odísť z poľa ako porazení. Vraj spojencom ide zase len o profit a nie o človeka. Afganské ženy, ktoré od čias prítomnosti spojencov môžu pokojnejšie a slobodnejšie chodiť po uliciach, športovať na verejných ihriskách, by zrejme namietali. Rovnako by namietali azda aj deti, ktoré vďaka prítomnosti spojencov majú prístup k vzdelaniu. Azda by namietali i zdravotne nalomení muži, ku ktorým sa konečne dostali lieky proti tuberkulóze. A možno by namietali i matky, ktoré svojim rodinám môžu uvariť polievku z pitnej vody.
