Človek stráca svoju vnímavosť. Rovnako stráca aj svoje schopnosti a zručnosti. Všetko už za neho robia stroje. Aj samotné stroje už vyrábajú stroje. Z človeka o chvíľu neostane nič iné, len mozog. Mozog ohlušený a oslepený, zahľadený sám do seba, bez kontaktu s okolitým svetom a jeho posolstvami.
Ako malý chlapec som do všetkého zatĺkal klince. Zbytočne. Táto zručnosť mi je v dnešnom svete plnom pneumatických klincovačiek úplne nanič. A s klincovačkou sa naučí robiť aj ten, čo by inak nevedel trafiť klinec po hlavičke. Aj ten najväčší stachanovec, čo má obe ruky ľavé.
Kto má oči, nech vidí. Najviac času strávia ľudia pozeraním do televízie či do počítača. A čo tam vidia? Len výtvory ďalších ľudí. Stále častejšou odpoveďou na otázku: "Odkiaľ to vieš?" je "Videl som to v telke." Pričom v telke sa dajú vidieť buď úplné bludy, alebo prinajlepšom dosť pokrivená skutočnosť. A to platí aj pre vzdelávacie programy.
Kto má uši, nech počuje. Rádio, rozhlas, hukot strojov. Čo môže človek vnímať z lesa, keď tam príde s tlmičmi na ušiach a motorovou pílou? Alebo keď sa posadí pod stromy, spraví si oheň a z auta na plné pecky pustí rádio. Opäť počúva iba seba, svoje výtvory, uzatvára sa len do svojho sveta ako autista.
Zaujímavý fenomén opísal aj Ivan Štrpka v básni Nemý pomaranč, a síce že ľudia sa menej rozprávajú a menej vnímajú tých, ktorých majú pri sebe. Viac vnímajú ľudí na obrazovkách, v mailoch, chatoch a mobilných telefónoch. Tieto komunikačné prostriedky, ako aj rýchle približovadlá spôsobili, že ľudia spolu menej komunikujú a sú si stále vzdialenejší. A prestávajú vnímať, čo je tu a teraz, ženú sa z miesta na miesto, ženú sa za budúcnosťou a uzatvárajú veci s tým, že to tak bude iba dočasne, iba na chvíľu a potom, potom bude niečo lepšie.
