račné mená): „Hrčka!“ Hrčka vstúpil a po chvíli vyšiel s pasom v ruke. „Mastná!“ „Biely!“ Vstúpili Mastná a za ňou Biely. Potom zaznelo „Tupec!“, a nič. Nik sa nepohol.
Zaznelo ešte raz, dôraznejšie. Hlavy čakajúcich spozorneli, kde je ten Tupec, čo zdržuje, a keď nik nevstúpil, vypadla z kancelárie celá veta: „Tupec tu nie je?“ Pán vzadu podišiel bližšie k dverám a nesmelo povedal: „Možno... Kupec.“ „Jaj, áno, no poďte, máte to tu načmárané...“ Aj ospravedlnenie malo rovnakú zdvorilostnú úroveň, ako oslovenie. Akoby sa úrad bál zdvorilého slova „pani“ či „pán“ pred menom svojho klienta.
Hoci s tou zdvorilosťou je to všelijaké – zdvorilé oslovenia „pani“ a „pán“ sa používajú aj s „nezdvorilým“ zámerom a cieľom. Osobitne radi sa nimi na rokovaniach častujú páni poslanci a panie poslankyne na maskovanie ostrosti slovných súbojov. Tu oslovenie „pán poslanec“ veľa ráz nenaznačuje ani úctu, ani spolupatričnosť, ktorú v minulosti vyjadrovali „páni“ zemania oslovením „pán brat“. Práve naopak.
Ironické a sarkastické oslovenia „pán minister“, „pán premiér“ či „pán novinár“ zasa letia v blogerskom žánri, v kritických pseudootvorených listoch. V internetovej sieti na rozdiel od kancelárie sa oslovenia „pán“ nik nebojí.
