Irak sa pre mnohých, či už v Amerike, ale i u nás, v Európe, stal skutočnou traumou. A niet divu. Táto vojna vyrástla na pôde klamstiev, omylov a nesprávnych rozhodnutí.
Povestné zbrane hromadného ničenia sa v Iraku dodnes nenašli a spolupráca Saddáma Husajna so sieťou al–Káida tiež nebola nikdy dôveryhodne dokázaná.
Okrem toho vleteli Američania do Iraku ako mastný papier do prievanu, zbrklo a nepripravene. Zosadiť Saddámov režim bol ich plán A, plán B o tom, ako vyplniť vzniknuté mocenské vákuum, nemali.
Dôsledkom toho bol a ostáva chaos, nárast terorizmu a sektárskeho násilia. Tisíce Iračanov v strachu pred atentátnikmi, ale i neskrotnými vojenskými jednotkami, ktoré v panike neraz strieľali hlava nehlava, opustili za tie štyri roky svoju rodnú krajinu. Tisíce ďalších sú na úteku vo vlastnej krajine, tisíce prišlo o svojich príbuzných.
Renomé vstupu do Iraku nezlepšili ani úvahy, ktoré nárast islamského násilia v našich zemepisných šírkach dávajú do priameho súvisu s touto vojnou. Keby nebolo Iraku, nebolo by islamského terorizmu proti Západu.
Ono to až také jednoduché nie je, na oslabenie terorizmu musí Západ predovšetkým nájsť spravodlivé riešenie v otázke Palestíny. To však je už o niečom inom.
V každom prípade, vojna v Iraku ostáva škvrnou Západu a zlosť voči Američanom, ktorí v Iraku zanovito zotrvávajú, vo svete narastá.
A tak nebude mať prezident Spojených štátov George W. Bush žiadnu jednoduchú úlohu, keď bude tento týždeň Kongresu predkladať správu o (ne)úspechoch v Iraku a bude pre americké vojenské jednotky, hoc i v zredukovanej podobe, požadovať predĺženie ich mandátu.
