Každý súčasný uvedomelý rodič svojmu dieťaťu pravidelne číta, lebo vie, že najlepší výchovný prostriedok je vlastný príklad. Túto myšlienku šarmantne podporil spisovateľ a pedagóg Daniel Pennac v eseji z roku 1992, ktorá pod názvom Ako román vyšla v preklade z francúzštiny aj u nás.
Podobne ako mnohí rodičia, aj ja teda čítam detskú literatúru. Pravidelne a nahlas. Okrem čítaním pestovanej intimity medzi rodičom a dieťaťom to však prináša aj veľmi rozpačitú skúsenosť. Napriek tomu, že akúkoľvek cenzúru vnímam negatívne, vypestovala som si akúsi odrodu rodičovskej čitateľskej cenzúry.
Keďže nechcem cenzurovať svoju vlastnú čitateľskú históriu ani literárny vkus príbuzných a známych, ktorí podarujú všeličo, korigujem texty rozmanitých knižiek priamo v procese čítania. Vypúšťam, preformulúvam, mením v ňom niektoré slová, vety aj celé pasáže.
Začalo sa to pri rozprávkach, keď som všetky hrôzostrašné a morbídne obrazy vyjadrené slovami „vlk zožral kozliatka“, „koza veľkým nožom rozpárala vlkovi brucho“ v rýchlosti menila na „vlk otvoril ústa a chňap kozliatka“ a „koza šikovnými nožičkami povyberala kozliatka z vlkovho brucha“.
Pri „kultovej“ Detskej encyklopédii mojej generácie (autori B. Říha, V. Fuka, preložil Ľ. Zúbek, Mladé letá, 1966) to bolo ťažšie. Čo už načarujete, keď vám dieťa pichne prštekom na heslo „plán“, a pred očami sa vám rozprestrie dôverne známy jazykový arzenál vášho detstva: „Pri slove plán teda nemáme na mysli plán mesta, plán novostavby alebo plán výstavby závodu. Istotne sú to plány zaujímavé a potrebné. Náš štátny plán hospodárskeho rozvoja je však ešte potrebnejší a ešte zaujímavejší.“
Vtedy sa znížite k úskoku a poviete: „To nie je zaujímavé, aha, tuto, Eskimák.“ Z Eskimáka sa dá voľačo vypustiť, napríklad stred: „Sovietska vláda sa o Eskimákov stará. Dobre im platí za kožušiny,“ a celý koniec, ktorý vôbec nezodpovedá vtedy deklarovanému „bratstvu a spolupráci medzi národmi“: „Rád o Eskimákoch čítam, ale keby ma niekto medzi nich posielal, pravdepodobne by som nešiel.“
