úckej, a nie vďaka masovej popularizácii jeho diela a teoretických myšlienok.
K sláve prispeli aj výrazy „štúrovci“ a „štúrovský“ používané v súvislosti s národnobuditeľským hnutím v polovici 19. storočia a so slovenskou romantickou poéziou. Štúrove idey ako kodifikátora spisovnej slovenčiny sa však vo verejnosti scvrkávajú na školácku frázu, že štúrovská slovenčina bola založená na pravopisnom princípe „píš ako počuješ“.
Bolo to možno aj preto, že Štúrove jazykové a jazykovedné názory boli dostupné iba ako roztrúsené a interpretované v rozmanitých publikáciách a štúdiách o dejinách spisovnej slovenčiny. Záujemca o ne ich musel zložito hľadať.
Od minulého roka je situácia iná. Vo vydavateľstve Veda vyšli dve publikácie, ktorými sa Štúrovo myslenie o jazyku dostáva k širokej verejnosti priamo. Jeden zväzok predstavuje fototypická reprodukcia Štúrovho zásadného jazykovedného diela Náuka reči slovenskej. Druhý obsahuje komentáre k tomuto dielu a bibliografiu pôvodných jazykovedných prác Štúra, ale aj iných prác týkajúcich sa jazyka, jazykovej politiky a zápasov o spisovný jazyk štúrovského obdobia. Obidve publikácie pripravili na vydanie jazykovedci Ľ. Ďurovič a S. Ondrejovič, ktorí sú spolu s E. Jónom aj autormi komentárov a bibliografie.
Ikona s uhrančivým pohľadom sa tak stáva konkrétnejším človekom s konkrétnymi názormi a argumentmi. Mnohé veci sú prekvapujúce, napríklad fakt, že sa Štúrovi nepáčila samohláska „ä“ alebo jeho názor na rod podstatných mien, pri ktorom nepoužíva termín „rod“, ale „pohlavie“: „Mužskuo pohlavja patrí osobám mužskím a v tích sa viďí sila, vuola pevná, stálosť, vitrvanlivosť, puosobeňja na druhích, ale často aj surovosť a ďivosť; ženskuo pohlavja prislúcha osobám ženskím a v tích na mjesto sili sa viďí slabosť, na mjesto vuole pevnej popúšťavosť, ústupnosť, na mjesto stálosťi kláťivosť, na mjesto vitrvanlivosťi premenčivosť, na mjesto puosobeňja na druhích prijímavosť, život ťichí, citliví, ale aj ňežnosť, krotkosť a milostnosť“ (s. 115). No, keby toto Štúr napísal dnes, už by mu to neprešlo. Je dobré poznať ikony aj „zblízka“, nielen z portrétov.
