Smiech a potlesk bývajú zvyčajne spontánnymi prejavmi pozitívnych emócií, hoci, pravda, jestvujú situácie, keď sa človek smeje v hlbokom žiali a keď tlieska na vyjadrenie nespokojnosti, nie nadšenia.
Televízna zábava priniesla novú formu aj nový význam smiechu, keď mnohé žánre husto popretkávala a popretrhávala kulisou umelého smiechu. Smiech sa tak stal štýlotvorným prostriedkom rozmanitých šou. Diváka to degradovalo na akéhosi prváčika, ktorý má vo svojom zošite predkreslené písmená a na to, aby sa ich naučil písať, musí najprv trpezlivo obťahovať ich kontúry. Zdá sa, že divák vychovaný televíznou zábavou je rovnako učenlivý ako prvák. Obťahuje kontúry smiechu doma pri obrazovke, až mu potom príde smiešne a hodné potlesku všetko, napríklad aj takmer každá replika na nedávnej premiére Hamleta v Národnom divadle. Bez ohľadu na žáner, na hercov, ktorí musia udržiavať istý rytmus predstavenia, a bez ohľadu na iného diváka, ktorý vníma drámu ako koncert reči, a na koncertoch sa netlieska.
Iste, zažila som časy pred novembrom 1989, keď sa na predstavení tlieskalo po replikách aj po obrazoch. Bolo to však z iného dôvodu. Alebo aj dnes je toľko neslobody, že klasické divadelné texty vnímame ako kódované správy? Samozrejme, nikomu nemožno odoprieť právo na prejav radosti a nadšenia pri vnímaní umenia. Len mám pocit, že v našej komunikácii vznikol úzus akéhosi mechanického a vyžadovaného prejavu smiechu a oceňovania čohokoľvek. Zrejme to patrí k vonkajším prostriedkom budovania zdania úspechu.
