í, ktorých volili, a to je najsmutnejšie. Šport sa hrá pre diváka. A politika by sa mala robiť pre občana.
Malá metropola malej krajiny zvolila malomyseľné riešenie. Natlačila dve nové ústredné športoviská tam, kde sú už dnes problémy s dopravnou dostupnosťou: na chrbát Národného tenisového centra, dodnes jedinej športovej stavby nadmestského významu novej éry. Navyše mieni zlikvidovať cyklistický štadión aj jediné verejné otvorené kúpalisko v centre mesta.
Na Tehelnom poli alias Ziegelfelde sa Július Satinský nadýchaval vôňou slávnej minulosti svojich rodákov. Nedávno mi pôvabne o prvopočiatkoch športovej štvrte rozprával architekt Ivan Matušík. Ako ju privádzal na svet architekt a urbanista Karol Gross, v pravej chvíli šéf mestského odboru výstavby. Keď ešte Tehelné pole ležalo na konci Bratislavy a za ním sa tiahol len Kravský pozemok, Kuhheide. „Na svoju dobu to bola smelá a veľkorysá vízia,“ vravel. Najskôr presadil futbalovo-atletický štadión a po ňom aj hokejový, letné kúpalisko, ku ktorým neskôr pribudla cyklistická dráha, tenisové dvorce... „To sa už zabilo, to sa nedá vrátiť,“ povzdychol si, vediac o tom, čo sa už udialo a čo sa ešte chystá.
„Zveľaďovanie Tehelného poľa ako športovo-rekreačného mestského centra definitívne zablokovala výstavba Polusu,“ napísal Matušík už dávnejšie v odbornej tlači. Ak ho čosi definitívne zaklincovalo, tak asi súhlas s výstavbou na atletickú halu Elán nalepených Troch veží na poslednom ideálnom mieste pre parkovisko futbalového Slovana. Aj keď to primátor popiera, tým sa pravdepodobne vymedzili sféry vplyvu. Tehelné pole bude športoviskom a Pasienky rajom biznismanov.
