Zo zápiskov Vasilija Grossmana vzniklo najlepšie svedectvo o východnom fronte Sovietsky spisovateľ Vasilij Grossman (1905 - 1964) vytriezvieval z ilúzií o sovietskom stalinskom režime postupne, no vytrvalo. A natrvalo. Ako všetci tí, ktorých vlastné oči a vnímavé svedomie obrátili od viery k pravde. U Grossmana sa rozhodujúci prelom odohral počas veľkej vlasteneckej vojny.
Židovský chlapec z ukrajinského Berdičova vyštudoval chémiu a pracoval ako banský inžinier v Donbase. Jeho prvé diela - Gľukauf (1934) a Stepan Koľčugin (1937 - 1940) sú takzvané budovateľské romány, dosť poplatné metóde stalinského socialistického realizmu tých čias.
Vojnový korešpondent
Potom Nemci napadli Sovietsky zväz a Vasilij Grossman, hoci fyzicky typický nevojak, sa okamžite prihlásil do Červenej armády. Prakticky celú vojnu strávil na frontoch ako vojnový korešpondent a neustále si robil denníkové záznamy, ktoré mu slúžili ako podklad pre jeho vojnovú publicistiku. Písal najmä reportáže do denníka Červená hviezda o každodennej frontovej realite, poznatky zbieral z rozhovorov so širokým spektrom ľudí v rovnošatách - od radových vojakov v zákopoch až po vysokých veliteľov - i s civilným obyvateľstvom. No najviac toho prežil a spoznal doslova na vlastnej koži priamo v bojoch.
Nie všetko, čo Vasilij Grossman videl a počul, mohol napísať, a nie všetko z toho, čo napísal, vyšlo v novinách tak, ako to zaznamenal. Sovietska ideologická cenzúra nestála o pravdu zákopov, potrebovala skôr propagandu. Vasilij Grossman veľmi trpel, keď mu redaktori prepisovali jeho články, prikrášľovali v nich správanie sovietskych vojakov a dopisovali mu do nich propagandistické pasáže.
Vojna bola peklom
Štyridsať rokov po autorovej smrti anglický historik súčasných dejín Anthony Beevor a ruská novinárka Ľuba Vinogradovová podrobne preštudovali Grossmanove vojnové zápisky a zostavili z nich knihu A Writer at War, ktorá prednedávnom vyšla v češtine pod názvom Spisovatel ve válce - Vasilij Grossman s Rudou armádou 1941 - 1945.
Nedá sa celkom rozhodnúť, či ide o Grossmanove zápisky, ktoré Anthony Beevor a Ľuba Vinogradovová sprevádzajú podrobnými komentármi a vysvetlivkami, tvoriacimi autonómny historický výklad udalostí, o ktorých on píše, alebo autori napísali kompetentné dejiny veľkej vlasteneckej vojny, ilustrované jeho zápiskami. Ono je to vlastne jedno - podstatné je, že vznikol literárne zaujímavý a čitateľsky príťažlivý pohľad na vojnové roky 1941 - 1945.
"Kdyby kterýkoliv z jeho zápisníků byla objevila speciální oddělení, vojenští agenti NKVD na jaře 1943 zreformované ve SMERŠ, byl by se ocitl ve velice vážných problémech," píšu autori. Nie preto, že by Vasilij Grossman nebol presvedčený vlastenec, oddaný sovietskej moci a Stalinovi - napokon ani nemal dôvod byť iný. Ale v jeho videní a chápaní sveta zoči-voči krutej a tragickej realite ideológia nebola primárna. A veľmi často konfrontáciu s realitou nezniesla. Vasilij Grossman nemohol zavrieť oči pred faktom, že najvyššie politické vedenie Sovietskeho zväzu na čele so Stalinom, ukolísané paktom Ribbentropp - Molotov trestuhodne, priam vlastizradne zanedbalo prípravy na vojnu s hitlerovským Nemeckom a po 21. júni 1941 sa dopustilo mnohých ťažkých chýb a omylov. Nemohol nevidieť, ako sa celkom nezmyselne vŕšia ľudské obete len preto, že velenie sovietskej armády zlyhávalo profesionálne a navyše pohŕdalo životmi sovietskych vojakov. A do tretice nemohol nevidieť, že sovietsky vojak nie je papierová postava z propagandistického filmu, ale človek z mäsa a kostí, pre ktorého je vojna peklom. Že je odvážny i zbabelý, ľudský, ale i neuveriteľne zlý a krutý - sovietski vojaci sa v krutosti voči civilnému obyvateľstvu na dobytých územiach nepriateľa od nemeckých vojakov priveľmi neodlišovali.
Pravda verzus propaganda
To, pravdaže, neznamená, že Vasilij Grossman bol nestranným pozorovateľom alebo nebodaj človekom dvoch tvárí. Ani na okamih nezapochyboval, že Sovietsky zväz vedie spravodlivú oslobodzovaciu vojnu proti nemeckým okupantom, ale realita každodennosti bola oveľa zložitejšia, oveľa tragickejšia. "Vojáci se často sami stříleli do levé ruky v naivní snaze uniknout z bojů," zaznamenáva si Vasilij Grossman. A o niekoľko strán ďalej, keď Anthony Beevor a Ľuba Vinogradovová píšu o krutej disciplíne, ktorou bola utužovaná obrana Stalingradu, kde počas päťmesačnej bitky bolo za "vlastizradu" popravených vyše 13 000 vojakov, nájdeme Grossmanov postreh: "Rozsudek, poprava. Svlékli ho a zakopali. V noci se vrátil k svému útvaru ve zkrvaveném spodním prádle. Zastřelili ho znovu."
