Ako traja králi chodili k ruskému prezidentovi Putinovi. Najprv prišiel francúzsky kolega Sarkozy. Plný entuziazmu sa tváril, že chce Rusko pochopiť a zároveň ho získať na spoluprácu v konflikte s Iránom. Putin ho schladil odmietnutím akýchkoľvek obvinení na adresu Teheránu a Sarkozyho poslal domov naprázdno.
Následne sa v Kremli zastavila šéfka americkej diplomacie Riceová. Aj ona predostrela ruskému šéfovi svoje obavy z plánov Iránu a zároveň lobovala za americké protiraketové zariadenia v Česku a Poľsku. Za odmenu si domov odniesla hrozbu vystúpenia Ruska z bilaterálnych dohovorov o odzbrojovaní v oblasti nukleárnych rakiet stredného a krátkeho doletu. Napokon sa o podporu v iránskom konflikte pokúsila nemecká kancelárka Merkelová. Tú Putin domov neposlal, keďže bola doma, no podporu v spore s Iránom jej zamietol.
Ide do tuhého
Západ vie, že v konflikte s Iránom ide do tuhého a hoci sa to niekedy celkom nezdá, všetci sa boja vyhrotenia konfliktu. Preto prosili o spoluprácu Putina, ktorý v spore zohráva kľúčovú rolu. Rusko buduje pre Irán atómové zariadenia a zároveň Teherán permanentne vyzbrojuje. Ak niekto môže zásadne pomôcť mierovému riešeniu, tak práve Putin. A po jeho návšteve v Iráne sa dá povedať, že Putin naozaj mier s Iránom vybavil, avšak výlučne pre seba.
Ruský politológ Andrej Piontkovsky raz napísal, že Kremeľ trpí paranojou, ktorá sa prejavuje predovšetkým neschopnosťou rozpoznať skutočných nepriateľov od tých fiktívnych, v dôsledku čoho si Moskva zvykla útočiť výlučne proti „imperialistickej“ politike USA, kým Iránu pokojne predávala a naďalej predáva vojenskú techniku a tvári sa, že fámy o jeho ničivých plánoch sú ideologickými báchorkami škaredého Západu.
