iér Tayyip Erdogan. Samotný fakt, že sa o eskalácii vôbec uvažuje, je rozhodujúci. A potešujúci je predovšetkým pre tureckých generálov, ktorí si vojnou môžu zachrániť kožu.
Na jar stáli tureckí generáli vo svojej krajine pomerne osamelí. Ani svojimi víziami blížiacej sa islamizácie ankarskej politiky si nevedeli získať tureckú spoločnosť. Milióny Turkov na námestiach demonštrovali nielen za uchovanie laicizmu, ale i za zlomenie moci armády. Turci si želali slobodné voľby a koniec vojenským prevratom. Slobodné voľby v lete dostali a v nich si zvolili Erdoganovu islamskú konzervatívnu stranu. O mesiac neskôr si Erdogan presadil na post prezidenta štátu spolupútnika Gülla, kvôli ktorému sa tri mesiace predtým konali demonštrácie. Tureckí generáli zrazu nerozumeli vlastnému ľudu a po dvojitom víťazstve ich politických protivníkov mohli škrípať zubami od zlosti a čakať na svoj súdny deň, keďže Erdogan sľúbil i demokratizáciu v otázke kontroly a postavenia armády. Avšak s armádami to dejiny myslia vždy lepšie, ako by si zaslúžili, a tureckí generáli dostali tento mesiac ešte jednu šancu.
Po letných parlamentných voľbách sa zástupcovia kurdskej menšiny domáhali naplnenia Erdoganových predvolebných sľubov v otázke práv menšín. Erdogan sa však nevedel rozpamätať, v dôsledku čoho začali bojovníci kurdskej strany PKK ceriť zuby. Turecká armáda pochopila, že tento konflikt nie je len rutinnou záležitosťou, ale jedinečnou príležitosťou. Generáli rozbehli mediálnu kampaň na boj proti kurdským separatistom a dnes je turecká spoločnosť natoľko nabitá potrebou zásahu proti Kurdom, že sa armáda stala symbolom tureckej suverenity a jednoty.
