"Vaffanculo Day", ("Choďte do riti!" "Vypadnite!" či obdoba českého "Děkujeme, odejděte!"), ktorý zorganizoval v mestách po celom Taliansku komik a bloger Beppe Grillo (ide o občianske hnutie, ktoré má dokázať, že sa od roku 1949 v Taliansku nič nezmenilo, a žiada okrem iného, aby poslanci do talianskeho parlamentu boli volení priamo občanmi maximálne na dve volebné obdobia a aby mali čistý trestný register), obnovil diskusiu o tom, či isté symptómy nechuti a nedôvery voči politikom nenaznačujú obnovenie indiferentizmu, teda ľahostajnosti k verejnému dianiu. Nemyslím si, že takmer desaťročné ťaženie Beppeho Grilla proti všetkým možno definovať ako indiferentizmus, lebo ak áno, bol by to akýsi občiansky neosavonarolizmus.
Problém je, že v ľuďoch, ktorí sa pridali k Beppe Grillovi, dokonca i v tých, čo sa na ňom chodia iba zabávať, prevláda popri zábave pocit hlbokej rozladenosti. Naozaj ide o indiferentizmus? Vysvetlím pre tých mladších: historický indiferentizmus (qualunquismo) vznikol v decembri 1944 v oslobodenom Ríme, kým ešte fašisti okupovali sever Talianska. Vtedy istý Guglielmo Giannini založil denník L'uomo qualunque (Bežný občan, odtiaľ názov hnutia), ktorý už roku 1945 dosahuje náklad 850000 výtlačkov, čo bolo na tie časy nevídane veľa, až kým roku 1946 nevznikne rovnomenné hnutie, za ktoré je zvolených do zákonodarného zboru až 30 poslancov.
To, že toto hnutie neskôr zneužije Kresťanská demokracia a napokon sa rozpadne a posilní rady monarchistickej strany a novovzniknutého Sociálneho hnutia, nám vypovedá len o tom, že jeho myšlienky mali vplyv na nespokojnosť bývalých očistených fašistov i na tých, čo po dvadsiatich rokoch diktatúry neboli schopní pochopiť ani dialektiku rozličných politických strán, ani postodbojovú rétoriku, ktorá všetkých vyzývala na ideologické vyhlásenia. Bolo to skrátka vtedajšie hnutie "choďtedoritistov", no z celkom iných dôvodov, než je to dnešné.
Vtedy to hnutie reprezentovalo reakciu na šok z ešte neznámeho demokratického života, zatiaľ čo dnes predstavuje rozladenie z demokratického života, ktorý je všetkým známy a (videl sa byť) prijateľný. Tamto bola detská choroba talianskej demokracie, ktorá sa ani veľmi nerozmohla, pretože s ňou bojovali veľké masové strany (Kresťanská demokracia, Komunistická i Socialistická strana), ktoré vyvolávali nadšenie a aktivitu občanov, zatiaľ čo neoindiferentizmus a priori neodmieta demokratickú dialektiku - čo pôvodné hnutie odmietalo skôr, než ju spoznalo. Predstavuje syndróm dezilúzie tých, ktorí v túto dialektiku verili, sklamanie z politikov. Prvé sa týkalo menšiny "chorých", ktorí nemohli spoločnosť príliš nakaziť, druhé reprezentuje či ohlasuje (začínajúcu) chorobu tela spoločnosti ako celku.
