Okrem „čobolákov“ a „čobolov“ bývame pre našich ostrejšie naladených susedov v internetových rozhovoroch (tam je to najbezpečnejšie, lebo tvár nik nevidí) aj „jánošíkovia“, „aziati“, „haluškári“, „haluškožrúti od Dunaja“, „bačovia“ (Slováci z Bratislavy), „drotári“ a internacionálne aj „heads hrnker“ (hrnčiarske hlavy?). Hoci sa chvíľu zdalo, že za susedmi v hľadaní pejoratívnych prezývok zaostávame, nezostali sme im nič dlžní, ba naopak. Brutálnosť istého hanlivého výrazu zo „suterénu“ je takmer bezkonkurenčná - „pičech“. Staršie národné prezývky „pepík“ (Čech), „ivan, vasiľ“ (Rus), fric, helmut (Nemec), frantík (Francúz), herman (Rakúšan) sú oproti tomu kvety nevinnosti.
Nedávno som však náhodou objavila slovo označujúce príslušníka národa, ktoré vzniklo s celkom inou motiváciou ako uraziť. Bolo vytlačené na papieri pozvánky na ples, ktorá ležala na stolíku v knižnici Francúzskeho inštitútu v Bratislave. Francúzi sa tu označovali nie tradične ako „žabožrúti“, ale ako „žabužníci“, teda labužníci, ktorí si radi pochutia na žabách. Vzala som si pozvánku s tým, že o tom slove, ktoré sa možno nikdy nedostane do slovníka, napíšem. Aby sa zachovalo, že okrem zosmiešňovania a urážania vieme my Slováci vyjadriť slangom aj láskavý humor a obdiv. Podľa zvolenej slovotvornej schémy by mohli popri národných prezývkach „špagetožrút“ (Talian), ryžožrút (Japonec, Vietnamec, Číňan) vzniknúť pozitívne mená „špagurmán“ alebo „ryžomaškrtník“. Možno potom nejaký sused vymyslí aj nám iné meno ako „bača“ či „haluškožrút“.
