príklad Senzi Senzus alebo Drišľakoviny. Ďalšie žánre, „menej uhladené“, sa k nám dostávajú naživo („live“) v každodennej komunikácii. Ponúkam ich denníkový zostrih.
Ráno, novinový stánok: „Dobrý deň, prosím si dva desaťminútové lístky.“ – „Nemám. Iba tridsaťminútové.“ – Prepáčte, ale už ich nemáte týždeň, potrebujem desaťminútové.“ – „Vedúci nedoniesol“. – „Môžete mi teda rozmeniť bankovku na drobné, aby som si lístky kúpila v automate? Veľmi sa ponáhľam.“ – „Nemám drobné!“ – „Prepáčte, lístky nemáte, drobné nemáte, je to vaša práca, máte sa o to postarať.“ – „Ty pi... jedna vyje...! Postaraj sa sama...“ škrieka na mňa pred dieťaťom asi šesťdesiatročná „stánková teta“ v metropole. Ťahám dieťa za ruku, rýchlo preč.
Obed, autobus MHD, stojím vedľa mladého páru. Ona je „naša“, on cudzinec, Grék. Počerný pekný chlapec. Držia sa za ruky. Zaznie hlas ľudu zo sedadla, výrazne, aby bolo názor dobre počuť. „Tí Cigáni sa nám nejako rozmnožujú, ale keby len to! Už sa aj pária s našimi dievčatami!“ Ešte šťastie, že Grék nevie po slovensky. Čo keď vie? A čo keby to nebol Grék, ale Róm?
