"Ideš sa napapať?" spýtal som sa Dlhého Martina, a jeho priateľka Vendula sa hneď opýtala, že či si má odsadnúť.
"To prečo?" nerozumel som.
Vendula je z Opavy (z Opavy, z Opavy jede rychlík do Prahy) a u nich sa vraj takto prihovárajú iba malým deťom, alebo homosexuáli medzi sebou. Napapať, napapkať sa.
"A vůbec, vy Slováci všechno zdrobňujete," povedala tak ako keby trochu obviňujúco.
A fakt. Mala pravdu, "holka". Som sa nad tým zamyslel, a hneď som mal poruke vysvetlenie.
"To vychádza z folklóru. To je samá sekerečka, píšťalôčka, frajerečka, toporík, srdiečko, valašok, ovečky, mesiačok, valaštička."
A cítiť z toho veľmi pekný vzťah ku všetkým týmto veciam, nehovoriac o tom, že zdrobneniny sa ľahšie rýmujú. Frajerka a sekera sa nerýmujú. Ale frajerečka a sekerečka dokonale. Už prečo sa to do toho folklóru dostalo, netuším. Či tie naše tvrdé horské podmienky a clivá slovanská duša spôsobili, že sme sa museli láskať s vecami každodennej potreby - napríklad frajerečka je jednoznačne vec každodennej potreby. Napokon aj šibenička? Nad tým nech už sa trápi nejaký etnológ - teoretik. Ja som praktik.
Potom som si spomenul na Vendulu o veľa mesiacov neskôr, keď som si objednal v Pneuservise protektory na Škodu 100 a o pár dní mi volal chlapík (mimochodom, s veľmi serióznym prístupom) a povedal: "Dobrý deň, pán Čársky, tak už tu máte tie protektoríky."
Možno potreba zdrobňovania vychádza z vnútorného pocitu, že všetko okolo je príliš veľké. Hory človeka naozaj príliš presahujú. Na rovine je človek takmer najvyšším bodom, no v horách sa stáva najvyšším bodom, až keď vystúpi na najvyšší vrch. Vtedy je však jeho horizont oveľa väčší ako kdekoľvek na rovine. Ľudia v horách však na vrcholky príliš nevystupovali. Nemali prečo. Krčili sa vo svojich dolinách, so svojím zúženým obzorom a potrebovali si v mysli všetko zdrobňovať, ej, horička, horička, varuj si Janíčka. Hora síce ostala rovnako nebezpečná, no po zdrobnení bol aspoň strach z nej menší.
