V podstate už nebolo treba veľa robiť, len nechať rozbehnuté diplomatické a hospodárske sankcie pôsobiť. V polovici novembra sa proti politike iránskeho prezidenta Mahmúda Ahmadínedžáda konečne zásadne postavila aj domáca politická špička. Náboženský vodca Ali Chameneí a exprezident Akbar Hašimi Rafsandžáni spustili vlnu kritiky. V médiách sa objavili prvé diškurzy o nebezpečnej Ahmadínedžádovej politike, ktorá poslala krajinu do úplnej politickej izolácie a hospodárskej krízy.
Povzbudené odvážnymi mediálnymi debatami sa začalo zviechať aj rozbité študentské hnutie, ako aj mimovládne organizácie. Veci sa dali do pohybu a tento spoločenský pohyb bol obzvlášť dôležitý v súvislosti s nadchádzajúcimi parlamentnými voľbami.
Hlasy po zmene vládnej agendy začali silnieť. A svet mal jednoducho len mlčať a svoju dobre rozbehnutú partiu, ktorá bola cielená aj proti Ahmadínedžádovi, prenechať iránskej opozícii, ktorá by sa skôr či neskôr z diskusie o medzinárodných sankciách dostala i k debate o biede domácej sociálnej a hospodárskej politiky. Ahmadínedžád je typ politika, ktorý žije z populizmu a z večného boja proti veľkému satanovi, viac v ponuke nemá. Musel sa len nájsť niekto, kto povie nahlas, že cisár je nahý, a to doma vo vlastnej kuchyni. Ten niekto sa aj našiel. A v tom vstúpili do hry americké tajné služby.
Keby mal človek väčšiu odvahu a istú mieru šialenej predstavivosti, dovolil by si azda kacírsky tvrdiť, že za najnovšou správou o stave atómového programu Iránu stojí sám Ahmadínedžád. Pretože nikomu táto správa neposlúži viac ako jemu. On bol mesiace v pozícii bojovníka za práva Iránu na mierové využívanie atómovej energie, on celý čas tvrdil, že domáci kritici jeho programu sú vlastizradcovia, nepriatelia národa, ktorí podporujú zničujúce ciele imperialistického Západu. On nemal nič zlého v úmysle, len energetický rozvoj Iránu. A teraz je na stole papier, ktorý to aj potvrdzuje.
