Veľmi zjednodušene povedané, reči sa krútili okolo toho, že do živého českého jazyka prenikajú v poslednom čase výraznejšie aj slovenské slová. Preberajú sa v rovnakých, ale aj v trocha pozmenených významoch. Čechom sa napríklad zapáčilo slovo „premávať“ nielen vo význame dopravnej premávky („silniční provoz“), ale aj vo význame „prevádzka“, „fungovanie“ vo všeobecnosti, a tak u nich „premáva“ aj „hospoda“ (krčma je v prevádzke, je otvorená). Obľúbili si aj slovo „prekabátiť“ („překabátit“), „vybaviť“ („vybavený“, „vybaveno“) a iné.
Na prvý pohľad môže pôsobiť „cesta za témou“ trocha komplikovane – do Viedne za slovenčinou v češtine. Na druhý pohľad sa nám však odkryje poznanie, že jestvujú ostrovy nacionálnej nenevraživosti. Dajú sa na nich viesť rozhovory o jazyku bez prísad politických manipulácií. So spontánnym záujmom a so zmyslom iba pre vec samu.
Cestou späť zo zadného univerzitného traktu, v ktorom bola kedysi nemocnica aj pracovňa S. Freuda (blízko Veže bláznov – aká metafora!), sa dozvedám, že Rakúšania zaviedli slovenčinu a češtinu ako povinné predmety na niektorých stredných školách zameraných na cestovný ruch a obchod. Našimi susedmi sú Poliaci, Ukrajinci, Maďari, Rakúšania a Česi. Neviem, či sa tieto národné jazyky chystajú zaviesť do vyučovania napríklad na hotelových školách, alebo na obchodných akadémiách u nás. Možno sa už vyučujú... Naozaj neviem, pretože o vnútornej „premávke“ škôl sa u nás veľa verejne nehovorí.
