Najväčšia sila je v tom, čo je takmer neviditeľné a nehmatateľné. V tom, čo sa stráca, čo je na úplnej hranici svojej existencie. V tom, čo je nepotrebné, zanedbané a zabudnuté. Znie to ako citát od Lao'C, ale je to moje osobné zistenie a týka sa pamiatok, čiže niečoho, čo bolo kedysi tiež najnovším výkrikom módy. No netýka sa to slávnych a veľkých pamiatok, hradov a kaštieľov, ale skôr ľudových stavieb, dreveníc a múraníc, zvoničiek a kaplniek, ktorých je stále menej a ktoré si nikto nevšíma.
Už v Rajci som odbočil z hlavnej cesty a cez spleť uličiek sa dostal na rozbitú asfaltku cez polia na Kamennú Porubu. Okolo samé nádherné kopce. Napravo Kľačianska (či Lúčanská) Malá Fatra, naľavo Strážovské vrchy. Na malom kopčeku pred Porubou som musel zastať. Vyvrela mi voda v chladiči. Tak som sa aspoň poriadne poobzeral a vychutnal si ten pohľad. Z Poruby na Kunerad sme už išli v aute dvaja. Dvaja Mirovia. Doviezli sme sa ku kúpeľnému domu a sadli si pred jeho vchod. Každý podľa svojej nátury: Miro na slniečko a ja do tieňa.
Obaja si myslíme to isté. Že pekné a hodnotné veci sú utláčané a zabíjané nevkusnými a krikľavými. Že poctivá ručná robota je menej ohodnotená ako strojová. Ba dokonca, že vzbudzuje akúsi nedôveru. Bol to príjemne clivý rozhovor. Smútok z toho, že naše najmilšie veci sa z tohto sveta vytrácajú, vyrovnávala radosť z toho, že sme našli spriazneného človeka. Miro videl v Terchovej veľmi starú drevenicu, na ktorej bolo hádam všetko robené iba sekerou. Taká pekná remeselná práca sa dnes už ťažko dá niekde nájsť. Ale aj v Kamennej Porube či Ďurčinej sú pekné drevené sýpky ocapkané hlinou. Ich šťastím bolo, že v sýpke sa nedá bývať. Čiže ak ich majiteľ priamo nezbúral, nemal dôvod ich prestavovať.
