šne dokončil prácu svojich predchodcov začatú v roku 1994 - Ivana Gašparoviča a Pavla Hrušovského.
Nepochybne, pokus Pavla Pašku o sfalšovanie zákona, keď nariadil úradníkom, aby do neho nezapísali parlamentom riadne schválený návrh opozičnej poslankyne, sa stane súčasťou dejín parlamentarizmu po slovensky rovnako, ako napríklad neakceptovanie rozhodnutia Ústavného súdu v kauze Gaulieder. Taktiež v nich už zostane zapísané, že Pavol Paška a súčasná vládna koalícia dokážu rokovať a hlasovať o návrhu aj bez toho, aby bol návrh v parlamente vôbec prednesený. Ani v jednom z týchto prípadov nejde o úlet, nedorozumenie či omyl, ale o násilie, aroganciu moci a diagnózu. Predseda parlamentu má právo zvolať jeho schôdzu kedykoľvek, hociktorý deň či hodinu, ale nemá právo vymýšľať si znenie zákona či prepisovať rokovací poriadok. Ten znie v tomto prípade jednoznačne a jednoznačne je v neprospech postupu Pavla Pašku.
Akokoľvek, možno viesť polemiku o tom, či sa opozičné strany mali, alebo nemali zúčastniť na nočnom rokovaní parlamentu, obzvlášť keď ho samy iniciovali, ale nemožno diskutovať o tom, či sa zákony majú, alebo nemajú rešpektovať. Rozhodnutie opozičných strán odísť z rokovania parlamentu možno kritizovať, ale vyhlásenie premiéra Roberta Fica, že ich snaha zvolať verejné zhromaždenie, vydať špeciálnu tlačovinu a opätovne podať návrh na vyslovenie nedôvery predsedovi vlády je destabilizáciou, poukazuje opätovne na jeho buď vrodené, alebo vypestované boľševické maniere. Pretože všetky tri ním kritizované kroky, či už každý osve, alebo spolu, nie sú ničím iným ako uplatňovaním ústavných práv a slobôd a množstva medzinárodných dokumentov, ktoré sa Slovensko zaviazalo dodržiavať.
