Francúzsky prezident Nicolas Sarkozy má nos na spojencov. Pred časom sa objímal s čínskou vládnou garnitúrou a hádzal jeden podpis za druhým pod lukratívne obchodné dohody. Teraz trávi čas v beduínskej celte s líbyjským vodcom Muammarom Kaddáfím a zase podpisuje. Obchod je obchod a ľudské práva sú zbytočným zaťažením, zdá sa, že také je presvedčenie francúzskeho prezidenta, ktorého ho nikto len tak nezbaví. Zaujímavé na celej veci však je, ako málo sa k Sarkozymu priateľstvu s Kaddáfím vyjadrujú ostatní európski štátnici.
Nie je to len o rope
Za všetkým treba hľadať ropu, povedali by mnohí pozorovatelia a nepochybne by mali čiastočne pravdu. Čiastočne, lebo v prípade Líbye treba za mlčaním štátnikov hľadať aj iné ako energetické obavy Európy.
Európa má vážny problém. Desí sa prísunu afrických prisťahovalcov. Tých vysoko vzdelaných by možno ešte zobrala, ale analfabetov, ktorí utekajú pred chudobou či vojnou v domácej krajine, ako aj teroristov, nepotrebuje. Samozrejme, je naivné domnievať sa, že teroristi sa k nám plavia na drevených člnoch, ale politici majú svoju logiku a v jej rozmedzí hľadajú možnosti na zastavenie nežiaducich prisťahovalcov. A našli ju. Okrem iného i v efektívnej spolupráci s africkými krajinami, ktoré sú ochotné kontrolovať pohyb migrantov smerujúcich do Európy už na svojom území. Dôležitú úlohu hrá pritom Líbya, ktorá je pre mnohých utečencov tranzitnou krajinou. Spojenec Kaddáfí vyjadril ochotu poslúžiť Európanom a tí zatlieskali.
