m Silvester alebo dnes, keď píšem tento článok, Štefan. Nový rok sa nastavením systému stane možno celkom náhodne osobou. Nová, supermoderná technológia nás však týmto zosobnením vráti ďaleko do minulosti, keď v novoročných rituáloch symbolizovala prvý deň v roku figúrka dieťaťa alebo skutočná živá bytosť, napríklad dievčina odetá v bielom.
Táto metafora je skutočne „nová“, teda iná, prichádzajúca, zmenená v čase – už iba myšlienková, konceptuálna, hoci kdesi hlboko je v nej skrytý archetyp. Pozícia prídavného mena „nový“ je v európskych jazykoch tiež krásnym paradoxom. „Nový, nouveau, new, nowy, neu...“ Stabilné, formálne nemeniace sa slovo, v ktorého základe sa zrkadlí latinské „novus“ či grécke „neos“, nesúce v sebe však nesmierne dynamický význam – vznik, aktuálnu zmenu, inakosť, budúcnosť.
Keď tak na konci roka rozmýšľam, ako by som charakterizovala kultúrne prostredie, v ktorom žijem, aj vďaka nadužívaniu prídavného mena „nový“ mám pocit, že sme spoločnosťou, ktorá zotrváva v permanentnom očakávaní – vzniku, príchodu, zmeny. „Nový začiatok!“ – televízie, rádiá, premenúvania firiem, voľby, takmer všetko sa tu odohráva pod týmto heslom. Znie to veľmi revolučne, no akosi vždy iba dosiaľ, kým to visí napísané na bilborde alebo kým to hučí do uší z reklamy. Kedy však naozaj nastane aspoň jedna výrazná a zásadná zmena? Niečo skutočne nové? A čo by to tak asi mohlo byť, keď všeličo sa tu predvádzalo ako nové a potom sa ukázalo, že je to veľmi staré, dokonca zatuchnuté? Osobná anketa pre každého na Nový rok.
