Ja osobne aj preto, že obrovská vzorka spontánnych jazykových prejavov poskytuje okrem iného aj reálny obraz o jazykových kompetenciách a o úrovni používanej materčiny. Na konštatovanie, že nevieme skloňovať totiž nestačí začuť, čo „povedala jedna pani“. Keď však pätnásť, dvadsať, tridsať a viac paní a pánov napíše „videla som to v Ikee“, „kúpil som to v Ikee“, „v Ikee majú teraz sklené obaly na orchidee“, možno už povedať, že prax sa rozchádza s teóriou, teda s gramatickými pravidlami.
A teraz pátrajme, prečo je to tak. Povedať, že používatelia jazyka nemajú šajnu o skloňovacom vzore „idea“ (uvádzajú ho napríklad aktuálne Pravidlá slovenského pravopisu) pre cudzie ženské podstatné mená zakončené na –ea, by bolo veľmi jednoduché, hoci pravdepodobné. Možno je to však trocha zložitejšie. Niektoré príručky nevyčleňujú vzor „idea“ samostatne (Praktická príručka slovenčiny, 1997), hovoria iba, že „ženské cudzie podstatné mená zakončené na –ea majú datív a lokál podľa vzoru „ulica“ (idei, Kórei), mená zakončené na –oa, –ua sa skloňujú podľa vzoru „žena“ vo všetkých pádoch“ (tamže, s. 29). A taká informácia na konci prehľadu skloňovania sa môže ľahko prehliadnuť. Takže je tu silný vplyv vzoru „žena“, možno aj vplyv češtiny („ideje“, „orchideje“) a možno aj vplyv cudzích jazykov, v ktorom sa cudzosť dvoch rovnakých samohlások na konci slova vytráca, už ju tak výrazne necítime.
