Historickým medzníkom mala byť novembrová konferencia v Annapolise, na ktorej si za spoločný stôl k mierovým rokovaniam sadli Židia a Palestínčania. Dokonca sa hovorilo, že moderné dejiny Blízkeho východu sa už budú deliť na obdobie pred Annapolisom a na obdobie po ňom. Tak veľa sa od tejto konferencie, zrodenej z iniciatívy Georgea W. Busha, očakávalo.
Kritici naproti tomu boli v hodnotení skeptickejší a Annapolis nazvali iba akýmsi politickým jadadidá na polepšenie imidžu jedného politika. Záverečný dokument, ktorý z rokovaní vzišiel, prilial kritikom vodu na mlyn, dohovor bez konkrétnych záväzkov, nie je míľovým krokom vpred, ale len kusom papiera, ktorého nejasný obsah dáva priestor svojvôli.
Výklad obsahu
Ešte stoličky v Annapolise ani nevychladli a už sa na izraelskej pôde vskutku začalo špekulovať o výklade jeho obsahu. Hneď začiatkom decembra sa zástupca izraelského premiéra Olmerta, Haim Ramon vyjadril, že Izrael si udrží všetky obsadené územia. Prečo by aj nie, zmluva z Annapolisu sa územného usporiadania nedotýka.
Následne i Olmert povedal, že Izrael mierové dohody nenaplní, pokiaľ zástupca Palestínčanov Abbás nezíska kontrolu nad pásmom Gazy. Abbás je viazaný zakročiť voči palestínskym teroristom, a to i na Západnom brehu. To nie je z technického hľadiska žiadna jednoduchá podmienka, hoc Abbás sľúbil urobiť všetko, čo je v jeho silách.
Jeho snaženiu mohli zásadne pomôcť pozitívne politické signály vedúce z Izraela. Tých bolo po Annapolise čím ďalej, tým menej. Zatiaľ čo sa pred rokovaniami hovorilo o zastavení výstavby židovských osád na obsadenom území, o dva týždne neskôr už izraelská vláda schválila 307 projektov na stavbu nových bytov, priamo v susedstve takého problémového miesta, akým je východný Jeruzalem, na sídlisku Har Homa.
