Archívny text sme sa rozhodli aktualizovať po smrti Fidela Castra a sústrasti pre kubánsky ľud, ktorú na svojom profile na facebooku uverejnil Robert Fico. Text pôvodne vyšiel po Ficovej návšteve kubánskej ambasády v roku 2008.
Keďže si pán premiér presne nepamätá, čo sa u nás dialo v roku 1989, len ťažko mu môžeme vyčítať jeho slabosť pre Kubu. Tam totiž stále prežíva komunistická diktatúra, ktorej sme my v onom roku 1989 dali zbohom.
Náš pán premiér sa však nenecháva strhnúť dejinnými udalosťami, má na veci rád svoj názor. Aj keby ho za to mali obesiť za ľavé rebro. (Ešteže nie za pravé.)

Musíme mu veriť, že pri mojite iba vzdáva úctu konkrétnym ľuďom a štátu. Hoci ťažko povedať, ktorých osôb sa to presne týka. Možno väčšiny obyčajných Kubáncov, ktorí majú každé ráno problém dostať sa do práce, lebo tzv. autobusy na Kube buď nemajú benzín, alebo sa rozpadávajú pri návale pracujúcich. Mnohí síce majú aj vlastné autá, ale väčšina je z roku 1950 a chýba im pár dôležitých súčiastok.
Ešte by si mohli stopnúť cudzincov. Tých je na ostrove neúrekom a jazdia v najlepších značkách z autopožičovní. Akurát, že pán Castro im to zakázal. Čo sa majú čo baviť s ľuďmi zo slobodného sveta, ktorí by im nedajbože povedali, že keď ich hnevá ten ich prezident či premiér, tak mu v krčme slobodne vynadajú a potom mu vo voľbách nedajú svoj hlas.
Možno pripíja na trpezlivosť Kubáncov, ktorí sú každú chvíľu bez elektriny, a skromné zásoby jedla, ktoré si odkladajú na horšie časy, sa im v chladničkách bez prúdu za pár hodín pokazia.
A možno pán premiér pripíja na mladých Kubáncov. Na tých, čo nemôžu z ostrova slobody slobodne vycestovať, majú zakázané vstúpiť do hotelov a „vyvaľovať“ (ako hovorí pán premiér) sa môžu len na určených plážach. Mimochodom, slávne Varadero medzi ne nepatrí.
