V jej čl. 1 sa konštatuje iba toľko, že "Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo." Teda ani na sociálno-demokratickú ideológiu, ktorá sa prezentuje vlastnou koncepciou sociálneho štátu.
Iba v čl. 55 tretej hlavy Ústavy SR sa uvádza, že "hospodárstvo Slovenskej republiky sa zakladá na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky". To však neznamená sociálny štát. To znamená iba toľko, že naša ekonomika už nie je direktívne riadená ako za komunistickej totality, ale je to ekonomika trhová, ktorá sa okrem iného vyznačuje aj svojím sociálnym a ekologickým aspektom.
Slovné spojenie sociálny štát znie pekne a navodzuje atmosféru rovnosti a bratstva, o akej snívali utopisti. Prečo ho nemať aj na Slovensku? Je v tom háčik: toto slovné spojenie má svoj presný obsah, predstavuje predovšetkým istý terminus technicus, pomocou ktorého do slovenčiny prekladáme povestný welfare state či Wohlfahrtsstaat. O realizáciu prvého sa pokúsili vo Veľkej Británii po predložení tzv. Beveridge Report z roku 1942, ktorá prišla s tézou o zodpovednosti štátu za blaho človeka "od kolísky až po hrob". S druhým na podobných základoch experimentovali už v dvadsiatych rokoch v Nemecku.
Oba tieto termíny v doslovnom preklade znamenajú štát blahobytu, čo sa zvykne potom upresňovať termínmi, ako sú zaopatrovací štát, sociálne zodpovedný štát či štát rovnosti šancí. V sociálnodemokratickej interpretácii ide o paternalistický štát, ktorý zasahuje do všetkých sfér života spoločnosti s cieľom prerozdeľovať jej bohatstvo podľa rovnostárskeho princípu (bohatým brať a chudobným dávať). Stanovuje tzv. záchrannú sieť, pod ktorú nesmie žiaden jeho občan klesnúť.
Jej vybudovaniu a udržaniu má slúžiť komplex základných služieb štátu, medzi ktoré patrí napríklad zdravotná starostlivosť zadarmo (čiže financovaná cez prerozdeľovacie mechanizmy), vzdelanie zadarmo (detto), základné sociálne zabezpečenie zadarmo (detto) či povinné sociálne poistenie (v rukách štátu).
V biede a v blahobyte
Po druhej svetovej vojne sa niektoré európske krajiny v rôznej podobe a na rôznom stupni inšpirovali ideou sociálneho štátu. Klasickým príkladom jeho sociálnodemokratickej podoby sa stalo Švédsko. Ale na druhej strane železnej opony to bol aj celý tzv. socialistický tábor, ktorého krajiny začali realizovať vraj plnohodnotný, pravý sociálny štát. Mal byť bez tých zábran a obmedzení, ktoré by mu kládli do cesty demokratické mechanizmy fungujúce na Západe. Plnil všetky vyššie uvedené kritériá sociálneho štátu - len s tým rozdielom, že tu už nešlo o štát rovnosti v blahobyte, ale o štát rovnosti v nedostatku a biede. Nie rovnosti v slobode, ale rovnosti v totalitnom otroctve.
S komunistickými režimami zanikli aj ich typy nefunkčných, potemkinovských sociálnych štátov. Ale aj na Západe po období ich rozkvetu nasledovalo obdobie ich úpadku, lebo neboli schopné vyrovnať sa s problémami, ktoré so sebou priniesli. A tak v Oxfordskom filozofickom slovníku sme sa mohli už pred trinástimi rokmi dočítať, že "v súčasnosti zrejme prebieha ústup od welfarizmu vo Veľkej Británii a iných oblastiach Európy, čiastočne preto, lebo je ťažké udržať náklady takých sociálnych projektov, ako je všeobecná zdravotná starostlivosť, ale tiež hlavne z mravných dôvodov, lebo welfarizmus podrýva mravné zásady ľudí a predstavuje naozaj všeobsiahly štátny paternalizmus či, ako hovoria jeho oponenti, vystupuje ako "opatrovateľský štát." V krajinách, kde doteraz prežívajú isté prvky sociálneho štátu (či už v sociálnodemokratickej, alebo inej verzii) sa všetci zhodnú, že v daných podobách je naďalej neudržateľný. Obhajcovia sociálneho štátu z toho vyvodzujú potrebu jeho zásadnej, radikálnej reformy, kritici potrebu jeho nahradenia zásadne iným modelom uplatňovania sociálnej spravodlivosti v správe vecí verejných štátom.
Premiér Fico šiel s ideou sociálneho štátu v roku 2006 do volieb a presadil ju aj do koaličného vládneho programu. V roku 2008 máme teda už právo sa pýtať, kam sme sa v tomto ohľade doteraz dostali a čo nás ešte len čaká. Problém je v tom, že Fobert Fico ešte stále svoju ideu sociálneho štátu - okrem občasných všeobecných a hmlistých odkazov na švédsky model - nijako nekonkretizoval. Môžeme teda náš súčasný stav a naše vyhliadky porovnávať len s učebnicovými vymedzeniami a opismi starého sociálnodemokratického typu sociálneho štátu, ktorý je dnes už dávno zastaralý. Fico však nijaký lepší neponúka.
