nosť končí. Podstatné totiž nie je to, čo srbskí politici hovoria o samostatnosti svojej bývalej provincie. O nej už dávno nerozhodujú. Dôležité je, čo chcú urobiť po tom, ako sa Kosovo osamostatní.
Tadič tvrdí, že ani Srbsku bez Kosova nezostáva nič iné, než sa orientovať na spoluprácu s demokratickým svetom, a snažiť sa o členstvo v Európskej únii. Nikolič odmieta úniu i celý Západ a presadzuje orientáciu na Rusko. To znamená aj odmietanie liberálnej demokracie, slobody slova a voľného trhu a návrat k autoritárstvu, všadeprítomnej korupcii a klientelizmu Miloševičovej éry. A v krajnom prípade aj návrat k riešeniu vnútorných problémov alebo k odvádzaniu pozornosti od nich agresiou voči susedom. Z tohto hľadiska môžu byť srbské prezidentské voľby nielen referendom o budúcnosti krajiny, ale aj o mieri na Balkáne. Tadič, ktorý sa ako jeden z mála belehradských politikov ospravedlnil za srbské vojnové zločiny, tak napriek predvolebnému postoju Srbom ponúka možnosť liečenia kosovskej traumy. Liečenia, ktoré bude pomalé, dlhodobé a nepríjemné, pretože znamená vyrovnávanie sa s mnohými ďalšími národnými sebaklammi (ktorých prežívanie majú vo veľkej miere na svedomí práve srbskí politici). Ukazuje však aspoň svetlo na konci tunela. Nikolič ponúka iba ďalšie nekonečné topenie sa v tejto traume a národnej sebaľútosti, posilnené pravdepodobnou medzinárodnou izoláciou, ekonomickými a sociálnymi problémami a rastom národnostného útlaku proti ostatným menšinám, ktoré v Srbsku ešte zostávajú (vrátane vojvodinských Slovákov).
