Túto jar si kúpim atlas rastlín

Vďaka tomu čítaniu som akoby v priamom prenose zažila a rekonštruovala vlastný, individuálny proces zastarávania, archaizácie a odumierania nie­ktorých slov. Nemiznú z vedomia iba tak. Prepadávajú sa dierami našej pamäti, pretože sa z nášho zorného poľa vytrácajú skutočnosti, ktoré označujú. Takže archaizácia je dvojsmerná. To, že slovo upadne do zabudnutia, nemusí byť nevyhnutne podmienené zánikom reality, ktorú pomenúva.

V Bosonožke, prázdninovom príbehu dvoch malých sestier na vidieckej chalupe, sa to hemží názvami rastlín, bylín, názvami zvierat a činností pre ne typických, pomenovaniami častí starých domov. Sliepky „se popelili“. Ako to bude v slovenčine? Sliepky sa popolili? Áno, keď sa vyniesol popol z piecky alebo z kachlí, tak sa v ňom sliepky „popolili“, sedeli v popole, ale aj v prachu, v hline a mávali krídlami. Dnes by sme povedali, že sa v tom všetkom „hrabú“, no „hrabať sa“ je iné ako „popoliť sa“. Ony sa na dvore starej mamy popolili, ale už som na to slovo zabudla. Dnes iba občas vídavam popoliť sa vrabce v prachu ciest, poviem to však inak, celkom presne: „poskakujú v prachu a trepocú pritom krídlami“. Presné, ale dlhé a opisné.

Vidíte, ako sa proti nám odrazu obráti aj častý argument na obranu jednoslovného kalku pri prekladaní z cudzích jazykov do slovenčiny. Jednoslovný kalk je vraj ekonomickejší prostriedok ako rozvláčne opisné vyjadrenie v našom jazyku. A tu nám ten rozvláčny prostriedok neprekáža, pretože jednoslovný – napriek tomu, že je domáci – ustúpil do úzadia. „Vikýř“ v češtine je u nás „vikier“, dnes rozšírený architektonický prvok. Dievčatá v Bosonožke mali síce v streche „vikýř“, ale nie ten dnešný moderný vikier, iba obyčajné malinké okienko, vetrák, svetlík. Bývalo so strieškou aj bez nej. Ako sa tomu hovorilo kedysi u nás? „Kukla, kuklica, kuklička“. A na lúke pozorovali, ako „lupina“ drží v plytkých dlaniach kvapky rosy, a jamu zasypávali hlinou a kládli na ňu „drn“. „Lupina“ je „lupina“ alebo vlčí bôb, to mi niečo hovorí, len už neviem, či to boli tie ružovofialové kvety, ktoré sme volali aj zajačie pysky... A „drn“? Podľa slovníka je to „mačina“, tenká časť zeme s trávou na vrchu. Áno, pamätám sa. Dôležitú úlohu mala najmä pri zakopávaní pokladu a tajností. Najprv ju bolo treba odkopať a potom dôkladne vrátiť späť, aby porušené miesto úkrytu nebolo viditeľné. Zasvätení mali iné spôsoby na jeho identifikáciu, napríklad „päť krokov od slivky južne“. Ale kedy som naposledy použila slovo „mačina“?