To, že si Slovensko pod sebou reže konár platí aj o udalosti, ku ktorej malo dôjsť včera. Poslanci Národnej rady mali hlasovať o novej európskej zmluve a všetko nasvedčovalo tomu, že ju neratifikujú. Opozícia sa rozhodla využiť zmluvu na nátlak na vládu, aby stiahla alebo aspoň pozmenila kontroverzný mediálny zákon. Pretože Fico povedal nie, opozičné strany plánovali bojkot hlasovania, aj keď zároveň tvrdia, že by pre zmluvu ako takú zdvihli ruku.
Spomínaný mediálny zákon môže byť zverstvo a motívy Mikuláša Dzurindu a spol. môžu byť pochopiteľné. Ale nebudú. Minimálne z pohľadu z vonku nie. Zahraniční partneri si zapamätajú len titulkovú správu „Slovensko neschválilo Európsku ústavnú zmluvu“. Do ďalších detailov nepôjdu. Aj keď to neohrozí samotný text, posilní to nedôveru ku krajine v čase, keď naopak potrebuje dôveru od všetkých. Pre väčšinu bruselských to v ústach zanechá pachuť, ktorú naposledy cítili za éry Vladimíra Mečiara, akokoľvek zjednodušujúce a nepresné to môže byť.
Ešte nedávno to bol štát, ktorý všetkých fascinoval. Hovorilo sa mu stredoeurópsky tiger alebo Írsko východu, zahraniční politici si tam podávali dvere a rozhovor s autorom ekonomických reforiem patril do povinnej výbavy každých lepších novín. Potom prišli voľby, karty sa obrátili a Slovensko z pohľadu zahraničných komentátorov prepadlo sitom záujmu hodných štátov.
Nie nadlho. Vládny kolotoč populistov sprava a zľava priniesol očakávané udalosti a záujem sa čiastočne navrátil. Len s iným znamienkom. Slovensko videné z Bruselu dostalo nálepku krajiny, kde po prvé spoluvládne druhý Le Pen, po druhé majú s ním problém Maďari a po tretie sa jeho vláda často správa divne – fakt, že napríklad Robert Fico ako jediný európsky premiér použil v spojení s bulharskými sestričkami obvinenými z nákazy líbyjských detí vírusom HIV výraz páchatelia, nezostalo v eurokruhoch bez povšimnutia.
