Premiér Fico a jeho družina zrazu zistili, že politickou opozíciou – aspoň dočasne – nie sú médiá, ale poslanci opozičných strán. A že aspoň niekoľkých potrebujú na udelenie súhlasu s eurozmluvou. Po použití ich, samozrejme, zase odhodia a všetko sa vráti do slovenských sociálnodemokratických koľají, podvodov a klamstiev.
Vskutku, taká prekvapujúca situácia, akú opozícia v krajine navodila, už dávno nebola. Usudzujem, že hysterické vyjadrenia premiéra Fica, naondulované reči predsedu parlamentu Pašku a žartovanie prezidenta Gašparoviča v súvislosti s integráciou krajiny do medzinárodných zoskupení dostatočne poukázali na to, že súčasná reprezentácia štátu zostala postojom opozície celkom úprimne zaskočená. Napokon, ako všetci ostatní.
Akokoľvek, i keď sa na prvý pohľad zdá, že postoj opozície podmieniť udelenie súhlasu s eurozmluvou prepracovaním návrhu tlačového zákona sa minie cieľom, nie je to tak. A to hlavne z dvoch dôvodov. Prvým je, že okrem Slovenska si aj zvyšok Európy, prípadne sveta všimne, že vláda schválila veľmi zlý návrh tlačového zákona, ktorý je okrem iného aj nevykonateľný a nezrozumiteľný. To, napokon, po novinároch a vydavateľoch došlo už aj Slovenskému syndikátu novinárov. Druhým, že si to teda všimnú aj eurosocialisti, ktorí sa majú vo februári opäť zaoberať už pomaly dvojročným pozastavením členstva sociálnodemokratickej strany premiéra Fica. Ak proti návrhu zákona protestujú tí, ktorým má stanoviť práva a povinnosti, niečo isto nie je v poriadku. Napriek ubezpečovaniu vlády, že to poriadku je. Vlastne tým skôr.
