Hneď na začiatku schôdze vypukol problém so schválením Lisabonskej zmluvy, presnejšie podmienením jej schválenia úpravou navrhnutého tlačového zákona. O spôsoboch si každý myslí svoje, ale argument príslušníkov vládnej koalície, že nesúvisia vecne ani politicky, je zavádzajúci. Pretože vecne súvisia napríklad v tom, že sa zhodne dotýkajú slobody prejavu. Politicky v tom, že sú zhodne súčasťou vnútornej politiky. Odkedy sme členskou krajinou únie, záležitosti a otázky, ktoré sa jej týkajú, už nie sú záležitosťami a otázkami zahraničnými, ale vnútroštátnymi.
Rovnako, ako je aj správa o priebehu privatizácie SPP, ktorou sa parlament zaoberá už niekoľko dní. Politicky, keďže vecne sa z nej - aj vzhľadom na doterajšie stanoviská prokuratúry - už nedá veľa vytĺcť. Z toho hľadiska ju sociálnodemokratická strana vedená Robertom Ficom úplne zbabrala. Správu iniciovala jej poslankyňa a schválila ju vláda, v ktorej má drvivú väčšinu. Spolu s uznesením, ktorého prinajmenšom časť schváliť nemala a podľa ústavy ani nemohla. Navrhnúť parlamentu, aby konštatoval porušenie zákona, je v rozpore nielen so zdravým rozumom, ale aj s ústavou, keďže Ústavný súd už dávno potvrdil, že „o neplatnosti právnych úkonov rozhodujú výlučne všeobecné súdy podľa podmienok a kritérií, ktoré ustanovuje zákon“.
