Skôr ako opozícia vytiahla do boja proti tlačovému zákonu s použitím Lisabonskej zmluvy, mala aj zahraničiu vysvetliť, prečo tak robí. To teraz vníma celé Slovensko ako problémové dieťa únie.
Keby mal Kofi Annan čas, možno by sa včera zastavil v Bratislave a trochu pomohol pri zrovnávaní politických sporov. Annan však čas nemá, rieši slobodu tlače v Keni, a tak si Bratislava problém s návrhom nového tlačového zákona bude musieť vyriešiť sama, čo pre ňu nie je asi žiadna dobrá správa. Vládna koalícia má totiž vlastné predstavy o tom, ako prijímať kritiku a politická opozícia, ktorá zákon v terajšej podobe odmieta, má zasa svojské predstavy o tom, ako zákony blokovať, a tak do hry postavila Lisabonskú zmluvu.
Nie je zásah ako zásah
Iste, opozícia je zodpovedná za vývoj v krajine, a ak sa domnieva, že krajina naberá smer k totalite či autoritárstvu, opozícia sama sa nevie dohodnúť, k čomu to Slovensko vlastne smeruje, je vhodné, ba i žiaduce, aby zasiahla. No nie je zásah ako zásah. Klamali by sme, keby sme tvrdili, že s vládnymi silami má problém iba slovenská opozícia. Hranice svojich možností skúša každá jedna vláda a opozícia sa rôznymi formami snaží blokovať mnohé zlé zákony.
Jednou z ciest je kritika zákonov už v parlamentných výboroch, ak nezaberá, včasne sa zapájajú do debát záujmové združenia, odborná verejnosť, ktorá prostredníctvom mediálnych protestov a diskusií tlačí na vládu. Ak nezaberajú ani tieto protesty, mobilizujú opozičné sily ulicu, Západ zažíva permanentne protestné demonštrácie. Ak i tento hlas vládna sila ignoruje, nasledujú búrlivé parlamentné rozpravy, a ak sa i tie končia neúspechom a vládna väčšina si zákon predsa len prijme, obracia sa opozícia na Ústavný súd či na prezidenta.
