hnutie úrovne demokracie v krajine.
Ústava hovorí, že prezident sudcu Ústavného súdu „odvolá na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku za úmyselný trestný čin“. Čo je aj prípad osoby Juraja Horvátha, ktorý bol v roku 1996 za takýto čin právoplatne odsúdený. Nie je to však prípad sudcu Horvátha, ktorým sa stal v roku 2002. Zákon o organizácii Ústavného súdu a o postavení jeho sudcov už konkretizuje, že „predseda Ústavného súdu je povinný bez zbytočného odkladu zaslať prezidentovi SR právoplatný odsudzujúci rozsudok za úmyselný trestný čin sudcu“. Dôležité je nielen slovo „sudcu“, ale aj kapitola, v ktorej sa citované ustanovenie nachádza. A tou je kapitola o zániku funkcie sudcu. Možno síce argumentovať, že vložením slova „sudcu“ zákon neprimerane rozširuje znenie ústavy, to však nič nemení na jeho účinnosti a záväznosti.
Inými slovami, je očividné, že odvolanie z funkcie má byť následkom toho, keď sa trestnej činnosti dopustí sudca Ústavného súdu počas výkonu jeho mandátu. Keby to tak nemalo byť, potom by ani v zmysle Trestného zákona nemohlo a nemalo platiť, že ak je odsúdenie zahladené, na páchateľa sa hľadí akoby nebol odsúdený.
A napokon, keby platil opak, teda že sudcu možno odvolať z funkcie aj za to, čoho sa pri jej výkone nedopustil a Ústavný súd by sa chcel svojho kolegu zbaviť, čo vyplýva z jeho doterajších krokov a vyhlásení, má na to aj zákonný spôsob. Podľa zákona „ak sa sudca dopustil takého konania, že jeho zotrvanie vo funkcii by bolo v rozpore s poslaním Ústavného súdu a s postavením jeho sudcov, môže plénum Ústavného súdu navrhnúť, aby prezident Slovenskej republiky sudcu odvolal. Na uznesenie o takomto návrhu treba súhlas najmenej siedmich sudcov Ústavného súdu“. Ak toto ustanovenie plénum Ústavného súdu doteraz nepoužilo, isto dobre vie, prečo.
