V pochybnostiach o tom, akými kvalitami sa vyznačuje náš bežný život.
Prvá správa je dobrá. Našu kultúru globalizácia asi tak skoro nezhltne, pretože slovenské nárečia žijú! Hrdo a bezprostredne sa nimi komunikuje a nie iba v jednotlivých regiónoch. Pri všeobecne rozšírenom putovaní slovenských murárov za prácou (v tom si národnú tradíciu pestujeme dôsledne) sa v našom hlavnom meste (ale aj za hranicami Slovenska) nedá nezistiť, že aha, toto sú východniari, toto Oravci a títo sú z juhu. Nedávno som si vo vlaku vypočula zasvätenú kritiku železničného manažmentu podanú krásnym ťahavým západoslovenským nárečím. Páni sa celkom pokojne a celkom múdro bavili o svojej práci a problémoch. V Kútoch vystúpili. Aj mi bolo ľúto, pretože o tej oblasti nič neviem.
Druhé v poradí je pozitívne zistenie. Nové frekventované slovo „chlebovka“. V niektorých nárečiach sa ním označovala tkanina, do ktorej sa balil a v ktorej sa uskladňoval chlieb. Chlieb sa však dnes balí najčastejšie do papierových alebo do rozmanitých umelohmotných vreciek, a tak nie je dôvod, aby sa medzi plátennými uteráčikmi predávali napríklad aj „chlebovky“.