Do Čečenska niekedy prichádzajú hostia zo Západu a Ruska, sprevádzajú ich naši vládni úradníci, ktorí im ukazujú novo vybudované výstavné fasády Grozného a rozprávajú o živote v stabilite. Na každom kroku sa stretávajú s plagátmi, ktoré oslavujú Rusko ako našu pýchu a nádej, a zovšadiaľ sa na nich díva notoricky známa tvár Vladimíra Putina v nadmernej veľkosti.
Odsúdení na čakanie
Teším sa, že Groznyj už nie je hromadou ruín, aj to je rehabilitácia. No zabudli sme vari, kto nás celoplošne bombardoval, až kým neostala celá ani jedna strecha a sotva sme ju opravili, zasa ju zničil? Zabudli sme vari, ako v tú novoročnú noc v roku 1994 Groznyj horel a ako potom stále znova v jeho plameňoch a v krupobití guliek a rakiet zomierali popri čečenských aj ruskí civilisti, ktorí s nami pokojne spolunažívali? Vari sme zabudli, že pri čistkách v rannom šere a na ruských kontrolných postoch odvláčali našich mužov, ale aj ženy, a potom sme na okraji dediny nachádzali ich zohavené mŕtvoly?
A nepamätáme si vari, ako sme sa stretávali už len na pohreboch, ako sme si zvykli na nárek matiek, ktoré v odkrytých masových hroboch našli svojich? No sú aj bolestnejšie veci než zneuctené mŕtve telá: Koľko žien nezamkýna svoj dom v nádeji, že sa odvlečený muž, syn, dcéra, brat vrátia, alebo že sa im v ruke ako zázrakom ocitne nejaký neživý útržok ich blížnych. Vtedy by nadobudli istotu. A už istota sa považuje za šťastie. Lenže odvlečení sa nevracajú a správa o smrti neprichádza. Na tieto ženy odsúdené na čakanie sa dnes zabudlo, vo svojich nikdy nekončiacich útrapách sú ponechané samy na seba.
Dokonca aj my, čo sa zasadzujeme za ľudské práva, sa týmto témam unavene vyhýbame. Hypnotizovane civieme na nášho mladého prezidenta, ktorý deň čo deň v televízii predvádza dynamický program obnovy Vojna bez stôp a velebí spojenectvo s Vladimírom Putinom. Nechávame sa učičíkať veľkými slovami, koncertmi a masovými podujatiami, akoby nedávna budúcnosť neexistovala. Mám z tejto prikázanej amnézie obavy. Boli sme nepoddajný národ, ktorý napriek mnohým pokusom o podrobenie zo strany cárskeho Ruska stále kráčal vzpriamene, a to aj potom, čo sme boli v roku 1944 na Stalinov príkaz nahnaní do dobytčákov a odtransportovaní do strednej Ázie. Tvárime sa, ako by bolo možné, že nad nami prehrmia dve vojny a potom sotva utíchne ich hluk a ruiny sú trocha spratané, vymažeme spomienku na vojnové zločiny a pozeráme sa len tam, kam naše pohľady nasmerúvajú iní.
Podlomená dôstojnosť
Prečo to robíme? Bojíme sa, žijeme ustrnutí v neustálom strachu. Nespoznávam svoj národ. V prvých rokoch okupácie vychádzali demonštrujúci do ulíc od Grozného až po Moskvu, niesli plagáty, na ktorých žiadali odchod vojsk. Tieto mierové pochody som spoluorganizovala a nakrúcala, no dnes, keď si videá pozerám, neverím vlastným očiam. Zabíjali nás a mrzačili, no nemohli nám zakázať hovoriť. Dnes je dôstojnosť môjho národa podlomená. Náš vládca Ramzan Kadyrov má rád len vlastný názor a tým, ktorí by sa odvážili poukázať na skutočnú situáciu, pohrozil vyrezaním jazyka. A veľmi dobre vieme, že to nie je prázdna metafora.
Keď prezident používa kriminálnický žargón, nie je život v krajine bezpečný. Na jeseň 1999, na začiatku druhej vojny, sľuboval Vladimír Putin Čečenom, že ich bude všade prenasledovať, dokonca že ich utopí v pisoároch, a potom ich naozaj utopil. Všetko to násilie z nás urobilo utýranú bytosť, každý deň sa naháňame, aby sme prežili, a čakáme na lepšie časy. Sme kaukazský národ známy silnými tradíciami, naďalej sa síce zdravíme po čečensky "marš vochiľ" (vitaj, slobodný), no zhovárame sa potichu a spolubesedníkom nedôverujeme.
Nedávno som sprevádzala televízny štáb zo Švajčiarska a zrazu som svoju krajinu videla očami hostí. Keď sme prišli do dediny Komsomoľskoje, vybehla z jedného domu žena so šesťročnou dcérkou v náručí a pozvala nás k sebe. Pozrela som sa na dievčatko, ležalo nehybne, len hlávka sa mu kývala sem a ta: Downov syndróm. Matka nám ukázala svoje druhé, asi ročné dieťa: Má zvýšený mozgový tlak. A pod srdcom nosila tretie dieťa. Skade sa berie stále viac znetvorených a ťažko chorých novorodencov? Spoločnosť ich odvrhuje a nejedna rodina ich zahanbene skrýva. V dedine Kalinovskaja žije viac ako sto detí s Downovým syndrómom.
Ak by sa ukázalo, že sú to dôsledky vojny, mali by matky hromadne zažalovať Rusko na Medzinárodnom súde v Štrasburgu za úmyselné závažné poškodenie zdravia. Myslím si, že by žalobu mali podať už nenarodené deti, lebo aj tie sú choré. Stalo sa to už príslovečným: Ten, kto unikol bombám a raketám, čistkám alebo filtračným táborom, toho dostihne teraz jedno z mnohých smrteľných ochorení. Plazia sa krajinou a prepadajú najmä mladú vojnovú generáciu. Nepoznám v okolí nikoho, kto by nemal závažné ochorenie.
Moja sestra zomrela na rakovinu žalúdka, môj brat na srdcový infarkt, to sú bežné príčiny úmrtia. Mladé ženy epidemicky trpia rakovinou prsníka. Sme oslabení vojnovým stresom, zle živení, nemáme ani poňatia, čím je presiaknutá zem, aká znečistená je voda a čo dýchame. Na Čečensko zhodili obrovské množstvo zakázaných, ale aj povolených - zato o nič menej škodlivých zbraní, všetky možné chemické látky ako prípravky na odstraňovanie lístia, napalm a iné. Použili aj uránovú muníciu. Civilnému obyvateľstvu, ktoré musí žiť s následkami týchto zbraní, sa upiera objasnenie vojenských tajomstiev. Boli priemyselné zariadenia s neznámymi skládkami jedovatých látok, ktoré roztrhali bomby, odborne zlikvidované? A ako dlho len horeli ropné rafinérie! Aj odstraňovanie mín potrvá ešte celé desaťročia.
