Môjho syna Matúša odmalička veľmi zaujímajú lampy a svetlo ako také. V rodine mojej ženy hovoria svetlu v detskej reči "žiži". Predpokladám, že je to odvodené od slov žhnúť, zažnúť, zažínať, ktoré sú zase príbuznými slova žnúť (zažnúť), čiže žať (zažať). Táto zhoda je dosť pozoruhodná, obilie vždy prinášalo život, čiže svetlo a nádej a vždy malo svoju jasnú a svetlú farbu. Slovo žiži však môže byť aj zdvojeným rozkazovacím spôsobom od slovesa žiť. V preklade sa teda ži naplno povie žiži!
Vždy, keď s Matúšom prechádzam popod zasvietenú lampu, tak vyvráti hlavu a je schopný sa na ňu donekonečna pozerať. Je to fascinácia ohňom. Stará, odveká, a máme ju všetci. Do ohňa sa dá pozerať dlhé hodiny bez toho, že by nás to omrzelo. A prikladať polienka. Aj na prácu sa dá takto pozerať. Prikladané polienka môžu v tomto prípade nahradiť rany bičom po chrbtoch pracujúcich. Veď keby prestali pracovať, nemali by sme sa na čo pozerať. A pozerať sa je také príjemné. Matúš neprikladá polienka ani nikoho nebičuje, no pomaly si pritom diriguje jedným prstom. Udáva rytmus žiarovke.
Keď sa Matúš ocitne v tme, začínajú nepríjemnosti. Rev predznamenáva vždy zrýchlený dych. Zrýchlený dych znamená nešťastie. Ako kedy a ako u koho. Šampión motorického vývoja nechce v noci spať a lozí po posteli dokola. Trénuje na (každo)denné preteky, ktoré nesú názov: uteč, kým ťa stihnú prebaliť a obliecť!
