Na Slovensku dnes všetci hovoria o vydieraní. Najprv vládna koalícia: pretože opozícia podmienila svoje hlasovanie vo veci Lisabonskej zmluvy prijatím pre ňu prijateľnej verzie tlačového zákona.
Spustil sa krik, že tu ide o bohapusté vydieranie tlačovým zákonom, a jej obeť, koalícia, sa mu nemieni podriadiť. Odmietla akékoľvek ústupky opozícii v tomto ohľade a odkázala jej, že si tým vzala na svoje plecia plnú zodpovednosť za prípadné zlyhanie Slovenska v celoeurópskom kontexte. Opozícia to označila za surové vydieranie Lisabonskou zmluvou. Kto koho, ako a čím vlastne vydiera?
Slon s blchou
Obe strany majú pravdu, vydierajú sa navzájom. Iba s tým rozdielom, že vládnej koalícii sa v tomto prípade vydiera oveľa ľahšie ako opozícii. Po prvé preto, lebo bezpečne vie, že Lisabonská zmluva je zásadnou srdcovou záležitosťou opozičných SDKÚ a SMS. Nech by došlo k čomukoľvek, tieto dve strany budú napokon hlasovať za Lisabonskú zmluvu. Obe to jednoznačne proklamujú, a tak, keď si dá Robert Fico odhlasovať svojou parlamentnou väčšinou akýkoľvek zákon, hoci aj neprijateľný pre opozíciu, a Pavol Paška napokon dá na program parlamentu Lisabonskú zmluvu (povedzme na Silvestra 2008, ako tým pohrozil), nezostane im nič iné, ako priznať porážku, pokorne sa prezentovať a hlasovať za. Jednoducho, koalícia bezpečne vie, že opozícii oveľa viac záleží na európskej integrácii než Smeru, nehovoriac už o HZDS alebo SNS, a na tejto istote môže stavať svoju vydieračskú taktiku. Keby to nevyšlo, na vine bude opozícia.
Po druhé, vládna koalícia ťaží z toho, že opozícia spojila nespojiteľné, nesúmerateľné, slona s blchou. Lisabonská zmluva má celoeurópsky význam, keby proti jej prijatiu hlasoval ktorýkoľvek z dvadsiatich siedmich členských štátov Európskej únie, jeho hlasovanie by bola nevratná záležitosť. Naopak, daný tlačový zákon je parciálna vnútroslovenská vec, dá sa kontinuálne upravovať i novelizovať, je to výsostne vratná záležitosť. Keby dnes vládna koalícia opozícii aj ustúpila, môže sa zajtra k veci vrátiť a presadiť si svoje.
Po tretie, zlý signál (a zlý príklad) do Európy v tomto prípade nevyslala vládna koalícia, ale práve opozícia. Chcela upozorniť na svoje problémy v krajine, ale upozornila hlavne na to, že je ochotná urobiť z európskej priority číslo jedna predmet vnútropolitického handlu. Ak by to myslela vážne, je to pre Európu odstrašujúci, nenasledovania hodný príklad. Ak to nemyslí vážne, mala si na takéto vydieranie vybrať radšej čosi menej drastické. Keby napríklad uniesli Silviu Glendovú s podmienkou, že ju vymenia za tlačový zákon, Európu by to až tak nevzrušilo a určite by boli úspešnejší.
Tlačení k múru
Ďalej, opozícia sa tvári, akoby blokovaním Lisabonskej zmluvy tlačila k múru Roberta Fica a hlasovaním za ňu robila akúsi láskavosť vládnej koalícii vôbec a premiérovi zvlášť. K múru však tlačí slovenský parlament ako celok, ním zastúpenú Slovenskú republiku ako členskú krajinu Európskej únie. Hlasovať za zmluvu nebude pre Fica, ale pre Slovensko. Ak je to tak, potom v prípade Lisabonskej zmluvy musí byť Robert Fico so svojou politikou pre opozíciu irelevantný, s tým sa treba vyrovnávať na inej rovine a v iných kontextoch.
Napokon, konkrétny priebeh tejto kauzy na Slovensku ukázal, že opozícia sa pomýlila v tom hlavnom. Ukázalo sa totiž, že neobstojí jej tvrdenie, podľa ktorého nemá za daných pomerov v parlamente k dispozícii iný postup než obštrukciu uvedeného typu. Keby sme to neurobili, tak nás prevalcujú!, sťažuje sa národu i svetu. Opozícia zabudla na to, že sú tu aj vplyvné európske inštitúcie, ktoré monitorujú porušovanie ľudských práv vôbec a im zodpovedajúcich európskych noriem zvlášť, a že tieto inštitúcie si svoje povinnosti plnia svedomite a dôsledne. Vo veci návrhu slovenského tlačového zákona sa tie relevantné z nich primeraným spôsobom ozvali a napokon si vynútili aj rešpekt príslušných slovenských vládnych miest. Nepotrebovali na to spektakulárnu akciu slovenskej opozície, a keby sa táto bola radšej orientovala na spoluprácu s nimi, mala by z toho väčší zisk. Takto napríklad mohla aj nejakým spôsobom participovať na výsledkoch rokovania vlády s OBSE a vyťažiť z toho podstatne viac než zo svojej izolovanej a spornej obštrukcie.
